Čo bude zatiaľ?
Splnomocnenec vlády pre rómske menšiny Peter Pollák začína konečne predstavovať podrobnosti svojej „rómskej reformy“. Už vopred môžeme skonštatovať, že ho ešte len teraz čakajú horúce chvíle.
Na viacerých adresách sa už chystajú roztrhať jeho program na kusy. Čia je to vina? V prvom rade samotného splnomocnenca. Ten sa ochotne nechal, sotva bol vymenovaný do úradu, vtiahnuť do „aktuálnej“ spoločenskej debaty, v ktorej skutoční Rómovia hrajú akurát tak úlohu synonyma pre viaceré spoločenské strašidlá.
Kriminalita? Zabudnite na mafie a tunelárov. Problémom sú predsa zlodeji zemiakov, spadnutého dreva a kukurice. Nezamestnanosť? Akých štrnásť percent? Veď predsa dobre vieme, že „neprispôsobiví“ pracovať nevedia a nechcú. Keď ich odrátame od oficiálneho čísla, vyjde nám, že práce je u nás dosť, ba ešte o čosi viac. Bieda a nízke platy? Problémom sú predsa štedré sociálne dávky, vďaka ktorým si žijú ako prasce v žite. Keby sme im ich zobrali, hneď by skrotli. Ich deti by hneď začali chodiť do školy a ovládať sociálne návyky.
Pollákovi slúži ku cti, že sa v rámci takejto pseudodiskusie aspoň pokúša oponovať vyloženým hlúpostiam. Lenže darmo, on sám prispel tým, že ešte skôr, ako bola jeho reforma aspoň daná na papier, rozprával o represii. Aj jeho vlastnou vinou dnes mnohí ľudia znalí rómskej problematiky vnímajú v jeho programe predovšetkým tie reštrikčné prvky. A pochybujú.
Zdá sa, že už aj dĺžku povinnej školskej dochádzky bude u nás určovať ministerstvo vnútra. Nehovoriac o politike pod heslom: nepracuješ – neješ. A to sú, prosím pekne, politici, ktorí donedávna protestovali proti „demontáži sociálneho štátu“. Niekto by im mal asi ozrejmiť, ako a prečo v Európe vznikali sociálne práva. Podľa možností ešte skôr, než sa stane zhola nemožným odlíšiť ich rétoriku od rétoriky napríklad SaS.
Už dnešné zákony pritom umožňujú pracovať s politikou „cukru a biča“ (bez ohľadu na to, čo si myslíme o jej vhodnosti či úspešnosti). Nič v súčasnej legislatíve tiež nebráni samosprávam, aby riešili problémy na svojom území. Nič im tiež nebráni, aby so „svojimi“ rómskymi komunitami úspešne spolupracovali.
Lenže nie. Jednoduchšie je robiť si kampaň petíciami za trestnoprávnu zodpovednosť dvanásťročných detí. Prehadzovať si „neprispôsobivých“ ako horúci zemiak z obce do obce, z dediny do dediny. Vyháňať ich z jednej osady do druhej, ktorá nebude nijako legálnejšia – bude len v inom chotári… A napokon vytvárať atmosféru, akoby jedinými alternatívami riešenia boli buď štátni policajti, alebo, keď tí neuspejú, fašizujúci extrémisti.
Kde je v tom miesto pre splnomocnenca? No práve. To miesto je také malé, aká malá je šanca, že raz získa peniaze pre svoje plány doma, na Slovensku. Čo bude dovtedy? Čo všetko sa udeje pri čakaní na spásne eurofondy?