Férové vzťahy
Na svete je nový Zákonník práce a už sa môžeme začať tešiť, ako sa v očiach opozície stane univerzálnym vysvetlením všetkého zla: nezamestnanosti, krízy a nespravodlivosti v pracovnoprávnych vzťahoch. Mnohokrát už bolo skonštatované, že zákonník Jána Richtera nie je v žiadnom prípade dokonalý. Tam, kde zosilňuje ochranu a istoty zamestnancov, však jeho chybou nie je to, že to robí, ale, naopak, to, že je pri tom možno ešte príliš krotký.
Koryfeji trhu bez prívlastkov, odborov a pracovného práva sú mimo. Aj štáty s oveľa tvrdšími zákonníkmi práce a oveľa agresívnejšími odbormi, ako sú tie naše, majú menší problém s nezamestnanosťou ako my. Ako je to možné? Jednoducho. Zamestnanecké práva a istoty vôbec nemajú taký osudový účinok na mieru nezamestnanosti, ako to u nás bežne (no bez dôkazov, pretože tie neexistujú) tvrdia politici a experti pravice.
Tvrdenie, že čím urobíme prepúšťanie ľudí z práce pre zamestnávateľov ľahším a lacnejším, tým ochotnejšie budú ľudí do práce prijímať, je číra dojmológia. Takto to môže fungovať v tých okrajových segmentoch trhu, kde zamestnávanie ľudí pripomína časy, keď kapitán obchodnej lode pred plavbou poslal svojich ľudí do krčiem, aby tam jednorazovo najali bandu prístavných povaľačov, ktorých potom po skončení plavby v tom prístave zase vyklopili. Asi sa zhodneme, že „modernizácia“ Slovenska tým, že by sme z podobného postupu urobili normu, nebude to pravé orechové.
Zamestnávateľ nepreukazuje zamestnancovi žiadnu milosť, keď mu „dáva prácu“. Dáva mu totiž prácu, ktorú zamestnanec urobí pre neho a ktorá mu umožňuje dosahovať zisk. Je smiešne, keď vlastník firmy dosahujúcej zisky narieka nad vysokými nákladmi na zamestnancov. Je totiž jasné, že od nich získava viac, než na nich vynakladá. Iste, ak chce napríklad zisk investovať do rozšírenia výroby a zamestnávania nových ľudí, rýchlejší rast by bol výhodou. No i tak to nie je námet na náreky, ale na racionálnu úvahu.
Vyjednávanie zamestnávateľa a zamestnanca sa môže férovosti blížiť iba vtedy, keď zamestnávateľ chce na určitú prácu práve toho a toho človeka: nie všeobecne právnika či sústružníka, ale konkrétnu osobu. V každom inom prípade (a je to drvivá väčšina prípadov) je zamestnanec viac-menej nahraditeľný niekým iným s rovnakou profesiou, praxou či vzdelaním. Tí nekvalifikovaní sú zameniteľní univerzálne. O princípe férovosti pri vyjednávaní o plate a iných detailoch tu nemôže byť ani reči.
Ako je to s férovosťou v krajine s nezamestnanosťou, ktorá v niektorých regiónoch dosahuje desiatky percent? Môžeme si domyslieť. Mizerné platy a takmer nevoľnícke vzťahy v rôznych manufaktúrach sú odpoveďou. Nie zamestnanecké práva a istoty ovplyvňujú nezamestnanosť, ale práve naopak: nezamestnanosť ovplyvňuje (kriví) zamestnanecké práva a istoty. Ich posilnenie v takomto prostredí je celkom logické a správne. Pravdaže, za podmienky, že sa vláda zaslúži aj o zmenu takéhoto prostredia. A to sa ešte nevie.