Prezidentská predohra
Napriek tomu, že nás od volieb slovenského prezidenta delí poldruha roka, už tento týždeň sme sa stali svedkami ohlásenia kandidatúry prvého záujemcu. Andrej Kiska chce kandidovať ako nezávislý a podporu mu zrejme vyslovia liberáli z SaS.
Okrem tejto udalosti však existujú aj ďalšie dôvody, prečo je dobré venovať sa nadchádzajúcim voľbám prezidenta. Z hľadiska nastavenia kampane sme už v období, keď sa kandidáti na najvyšší úrad v štáte musia rozhodnúť, či do volebnej súťaže pôjdu, pretože o rok – na jeseň 2013 – budeme meno štvrtého demokratického prezidenta SR s veľkou pravdepodobnosťou už poznať.
Pritom funkcia prezidenta nie je na Slovensku celkom docenená. Verejnosť od neho možno očakáva viac, ako by mala. Hoci ide z hľadiska ústavných kompetencií o tzv. slabého prezidenta, nie je prezieravé podceňovať jeho úlohu napríklad pri vymenúvaní ústavných sudcov a ďalšie kompetencie, ktoré majú význam v čase politickej krízy. Navyše zostava prezidentských kandidátov, ktorých podporu sa už nejaký čas usilujú merať prieskumy verejnej mienky, môže v sebe obsahovať ďalší neočakávaný výsledok volieb.
Je jasné, že štvrté priame voľby prezidenta ovplyvní viacero udalostí, ktoré sa dajú do istej miery predpokladať – politická nálada občanov, ekonomický vývoj, menej zahraničná politika a tiež udalosti, o ktorých dnes vôbec nevieme. Na druhej strane kandidátov túžiacich po kancelárii v Grasalkovičovom paláci nie je veľmi veľa. Paradoxne najbližšie k tomu sú politici, ktorí síce majú dôveru verejnosti, ale zatiaľ sa ku kandidatúre príliš nehlásia.
Robert Fico bude mať v roku 2014 okrúhlych 50 rokov, čo je nie vek na politický dôchodok. Chuť súčasného premiéra riadiť život spoločnosti prostredníctvom zákonov patrí k jeho mentálnej výbave. Práve preto si v závere politického života súčasný prezident spomenul, že by bolo správne, keby hlave štátu prináležala aj zákonodarná iniciatíva. Inšpirovať k takejto zmene ústavnú väčšinu v parlamente s pomocou niektorých poslancov z OĽaNO nemusí byť o nič namáhavejšie. Tento scenár však nie je nevyhnutný a zdá sa, že pánom svojho politického osudu je len Fico osobne.
Jeho najväčšou konkurentkou je prvá predsedníčka vlády SR v histórii Iveta Radičová, s „negatívnou politickou stopou vo svojom vnútri“. Žena, ktorá robí od odchodu z SDKÚ hrubú čiaru za aktívnou politikou. Neznámou zostáva, či je jej odmietanie kandidatúry stratégiou, alebo autentickým postojom. Odpoveď na túto otázku bude dôležitá aj pre politika, ktorý Radičovej formálne odovzdal premiérsku stoličku a ktorému ju musela vrátiť – teda pre Fica.
Ďalšia fáza úspešného rozkladu stredopravej časti politickej scény veľkú príležitosť aspoň na symbolický plusový bod nedáva a zrejme ho neumožnia ani platformy s prívlastkami pred alebo za. Jediné čo môže súčasná opozícia urobiť, je čo najmenej trápiť vlastných voličov seba ponižujúcimi hádkami.
Pre úplnosť treba však spomenúť meno politika, ktoré u viacerých aj po vyše desaťročí spôsobuje kŕč – Ján Čarnogurský. V prípade, že sa definitívne rozhodne kandidovať, netreba jeho rozhodnutie podceňovať. Viac ako 40-ročné angažovanie sa vo verejnom živote a konzistentný pohľad na svet ho môžu v prípade, že voľby vynechajú už spomenutí top kandidáti, priviesť prinajmenšom do druhého kola.
Čarnogurského životný úspech môže byť potom na dosah a podporiť ho môže prípadná chuť voličov zamiešať politické karty v prospech politickej rovnováhy, ktorá je dnes narušená v prospech Smeru Takýto výsledok volieb by bol práve tým prekvapením, ktoré nás vo volebnom „super roku“ 2014 môže čakať.