Tiché spomienky
Sviatok, ktorý nás čaká na budúci týždeň, je zvláštny. Človek akoby v ňom hľadal možnosť nájsť si niekde v ústraní chvíľku samoty alebo, naopak, šancu pobudnúť v bezprostrednej blízkosti svojich najbližších. No ani oboje zároveň sa pritom príkro nekríži a nevylučuje.
Zvláštnosťou teda je, že ani v podobnej chvíli v skrytom kútiku, ak sa mu podarí taký nájsť, v skutočnosti sám nie je. Veď práve vtedy sa môže v najhlbších bytostných spomienkach navrátiť k tým, čo už síce medzi nami nie sú, ktorí však pre jeho život mnoho znamenali.
Preto je obrovským darom pamäti, že od nás nikdy neodišli až tak definitívne, ako sa to v skutočnosti zdá. Možno ich láskavé slovo a pochopenie v našom vnútornom svete vytvorilo ohnisko presvetľujúce celú našu prítomnosť i budúcnosť. Možno ich zdanlivo náhodné nezištné či priam obetavé gesto, ktoré v nás upevnilo príhodnosťou onej chvíle, no s neobyčajnou jasnou intenzitou, nás doteraz nabáda k podobným vzácnym skutkom.
Nie každý prežíva tento sviatok rovnako. Priateľ mi prezradil, ako ho obradnosť týchto chvíľ, záľahy kvetín, zapaľovanie sviec stiesňuje. Prispieva k tomu i masovosť udalosti, veď sviatok sa tak či onak týka všetkých. Množstvo ľudí, ktorí mieria na to isté miesto a s tými istými úmyslami, akoby narúšalo intimitu priestoru, ktoré si sám pre svoje vlastné spomienky vyžaduje. Rozumiem mu, no napriek tomu sa v tomto smere k nemu nepridávam. Pretože to cítim inak. Všetci sa navzájom líšime v mnohých veciach, teda nielen povahou prežitého v minulosti, ale aj pod príkrym tlakom toho, čo prežívame v danej chvíli.
Určitá obradnosť, ktorá je v spomenutých počinoch tisícok rodín po celom Slovensku prítomná, mňa samého, naopak, upokojuje. Svetlo sviec a kahancov, ktoré večer preráža sychravú hmlu a premieňa miesta poslednej púte na žiarivé kontúry do minulosti ponoreného sveta, akoby mi pripomínalo povahu nášho života ešte intenzívnejšie.
Ak niečo preruší monotónny kolobeh všedných dní všetkým spoločne, predstavuje to pre každého veľmi dôležité povzbudenie aj vo vzťahu k iným. K tým ostatným, anonymným, neznámym. Veď vždy sa niečo pritrafí: staršia pani mi požičia zabudnutý zapaľovač, spontánnym gestom napraví „moju“ naklonenú kyticu…
Nikdy by som si netrúfol niekomu vnucovať svoj pohľad na vec, ktorá je pre každého dôležitá v inom zmysle. Možno je to dôsledkom presvedčenia a poznania, že niektorí z nás dokážu prispôsobiť svoj smútok nezáväznému rytmu padajúceho lístia, niektorí ho prezradia horúcim a vrúcnym šepotom o nenávratnosti minulých časov a nezabudnuteľných svetov, iní to dokážu vyjadriť iba záplavou obyčajných, jednoduchých, no pritom krásnych kvetov, ktoré celý rok pestovali práve pre túto chvíľu.
Vzbudzuje to vo mne iba rešpekt a úctu. Veď ich pretvorili do tvaru pozoruhodného ohňostroja presne takým istým spôsobom, ako sa z pomyselnej ničoty kdesi na konci vesmíru rodia nové svety a hviezdy.