Tragédia
Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. Ale v poslednom čase akoby ho na Slovensku pribúdalo. Zrážajú sa vlaky, padajú lešenia i s robotníkmi, rútia sa rozostavané budovy, opakujú sa tragédie v baniach, o hromadných autonehodách ani nehovoriac. Zlyhávanie techniky, ale najmä samotných ľudí si vyžaduje okrem finančných škôd aj krutú daň: ťažké zranenia a obete na životoch. Ako teraz na diaľničnom moste budovanom pri Kurimanoch. Úprimnú sústrasť pozostalým.
Verejnosť právom očakáva, aby sa dôsledne prešetrilo, čo sa tam vlastne stalo. Ani nie tak preto, aby sa potom dalo ukazovať prstom na vinníkov, ale aby sa to nikdy viac nezopakovalo. Nikdy viac… Koľkokrát sme si to už povedali, a predsa sa po čase otupí pozornosť i zmysel pre zodpovednosť.
Po smútočných prejavoch a prvých referátoch o príčinách nešťastia znovu nastúpia večné preteky s časom. Rýchlejšie, rýchlejšie, nech sa doženie časový sklz spôsobený aj politickými či záujmovými hrami. Iste bude zaujímavá odpoveď na otázku, kedy mali stavbári budúcej autostrády pri Levoči posledné voľno a na ako dlho ich nasadili do práce v týchto sviatočných dňoch.
Iste, diaľnicu z Bratislavy do Košíc potrebujeme ako chrbtovú kosť ekonomiky celej krajiny. Lenže pri takýchto obrích stavbách platí dupľovane: dvakrát meraj a raz rež. A tiež: niekedy býva pomalšie rýchlejšie, aby mosty mohli spájať.