Čo sa zmenilo?
Ešte ako opozičný poslanec počas druhej vlády Mikuláša Dzurindu Robert Fico zožal búrku nevôle za výrok, že Slovensko nie je právny štát. Akože nie je? Veď máme nezávislú justíciu a oddelenú výkonnú a zákonodarnú moc, ohradzovali sa vtedy mnohí.
Fico svoje verejné výroky často formuloval zámerne provokatívne, lenže ťažko predpokladať, že by si práve tento nedokázal obhájiť. Ako bývalý zástupca Slovenska pred Európskym súdom pre ľudské práva dobre vedel, koľkokrát Slovensko v Štrasburgu prehralo a prečo. A vedel i to, koľkokrát ešte pred Štrasburgom došlo k tragédiám, pretože ľudia nemali šancu dovolať sa spravodlivosti. Písal o tom dokonca články.
Dnes už sme právny štát? A čo vlastne robí štát právnym, ak na to nestačí formálne usporiadanie pilierov moci (čo veru nestačí)?
Bolo by zaujímavé vedieť napríklad aj to, čo hovorí Ján Čarnogurský, autor slov o „otcovi vlasti“, ktorý by mal byť súdený, ale nie potrestaný, na výrok Krajského súdu v Bratislave, že Michal Kováč sa musí ospravedlniť Ivanovi Lexovi a zaplatiť mu stotisíc v starej mene. Otec vlasti, autor amnestie, ktorú aj Fico považuje za „morálny suterén“, si spokojne užíva majetok, kým otec syna, ktorého zmlátili a uniesli, je šestnásť rokov vláčený po súdoch.
Podľa súdu Kováč nesmel dotyčného viniť z únosu svojho syna, ani keby to bola pravda. Pochopiteľne, o vine či nevine má v právnom štáte rozhodovať výlučne súd. Lenže v našom štáte ani bývalý prezident nemá šancu dozvedieť sa, či niekoho vinil právom, alebo neprávom, pretože platnou súčasťou nášho práva je a zostáva „morálny suterén“. Asi nejestvuje lepšia ilustrácia toho, ako na tom sme.
Akú šancu má tento štát uniknúť v Štrasburgu hanbe? A akú šancu vyhnúť sa hanbe má asi v prípade dokumentaristky Zuzany Piussi, ktorá skrytou kamerou nakrúcala dokument o pomeroch v našej justícii? Na presvedčenie, že konala vo verejnom záujme, pritom aj laikovi stačí jediné: pozrieť si ten dokument. Má právo štát, v ktorom niekomu hrozí väzenie za to, za čo inde rozdávajú štátne ceny, nazývať sa právnym?
Ani otec Daniela Tupého, študenta, ktorého pred siedmimi rokmi ktosi ubodal na nábreží Dunaja na smrť, sa zrejme pravdu nedozvie. Áno, nedostatok dôkazov a zastavenie vyšetrovania nie je nič ojedinelé.
Tak ako sa stávajú tragédie, stáva sa, žiaľ, i to, že za ne nik nepyká. Človek sa len akosi nemôže zbaviť dojmu, že to všetko zapadá do obrazu nášho formálne právneho, ale sotva spravodlivého štátu.
O stovkách iných prípadov, keď u nás ľudia rovnako márne čakajú na spravodlivosť, sa môžeme iba domýšľať. Fakt, že si niekto z formálnosti nášho práva robí ešte aj lukratívnu zárobkovú činnosť, asi ako keď bankári zbierajú tučné bonusy v časoch krízy, ktorú sami vyvolali, pôsobí už len ako záverečný vyplazený jazyk: tu máte právny štát!
Vedel by autor niekdajšieho výroku o tom, že Slovensko nie je právny štát, dnes povedať, čo sa odvtedy zmenilo?