Virtuálny hrob
Dušičkový čas ako vyšitý. Smoklí, mrholí, mrholí aj lístie zo stromov a my sa trúsime po cintorínoch. Horia sviečky. Vlastne, kahance. Najmä poľskej proveniencie. Pred sviatkami si viacerí Slováci, ako to už býva zvykom, odskočili do Poľska na nákupy. Kahance sú tam väčšie, lacnejšie, niektoré horia dokonca tri dni alebo takmer týždeň, majú aj na baterky, ktoré svietia do úplného vyčerpania, niektoré blikajú ako majáky, nosia sa kríže, srdcia, slzy, lampáše... Lacnejšie sú aj umelé kvety a umelá čečina.
Kdeže sú tie časy, keď sme na cintorín nosievali sviečky, odpaľovali ich od tých, ktoré zahmlievavo svietili či prskali na susedných hroboch, nahrievali ich odspodu, aby pekne stáli a horeli, ako sa patrí. Z malých umelohmotných kahančekov sme si do dlaní vylievali roztopený vosk a robili z neho horúce guľôčky, modelovali panákov a špinili si kabáty. Dnešné deti sme o túto radosť pripravili. Nedozvedia sa, že taký vosk sa dá zo sukne či sviatočného dušičkového kabáta vyžehliť cez pijak žehličkou.
Ale ideme na cintorín a všelikoho stretneme. O chvíľu sa možno zmení aj to. Pomaly sa vraj rozmáha aj akási digitalizácia cintorínov. Uložíte svojho drahého v urne na cintorín, namiesto okázalého pomníka nacapíte odkaz na internetovú stránku a tam sa s ním stretnete ako naživo! Záujem o internetové pomníky rastie. Dokonca aj medzi živými a ťažko chorými. Zanecháte tam svojim príbuzným odkaz, vyberiete nejaké pekné fotografie a oni vám tam potom po smrti môžu nechať nejaké pekné odkazy. Vaši blízki sa potom nebudú musieť tmoliť po tme v sychravom počasí po cintoríne, nebudú sa musieť trepať po kahanec či umelé chryzantémy pred Dušičkami do Poľska, navštívia váš virtuálny hrob.
Keď si predstavím, ako sa čoraz častejšie stretávame na facebookoch, twitteroch a iných internetových stránkach, ako si mailujeme, skypujeme, esemeskujeme či mobilujeme, bez toho, aby sme sa stretli a pozhovárali so všetkým, čo k tomu patrí, neprekvapuje ma rastúci záujem o digitálne hroby. Z domu nakúpime, navštívime svojho príbuzného na cintoríne, pri kompjútri sa za neho dokonca môžeme pomodliť, ak budeme mať šťastie, možno pri takomto „hrobe“ stretneme niekoho známeho a začetujeme si, ako by sme sa stretli, a nedostaneme chrípku.
Keď sa nám to takto pekne na tom internete rozbieha, o chvíľu možno nebudeme musieť z domu vychádzať. Budeme pracovať pri počítači doma. Objednáme si nákup, „pokecáme“ so susedmi, medzitým si niečo uvaríme alebo objednáme cez telefón, na počítači si pozrieme film, virtuálne navštívime blízkych, pozrieme sa po svete. Pre nás, čo chodíme do kostola, časom vzniknú virtuálne kostoly. Už teraz si v pohodlí domova môžeme každú nedeľu vypočuť kázeň.
Naozajstný život si pozrieme v telke. Od rána do večera reality šou. Farma, pláž, predavačka, live operácie, live nevery, live pôrody, live smrť a po smrti digitálny život. Časom budeme takí zruční, že si internetovú stránku – hrob – „vykopeme“ sami. A možno to tak bude lepšie, možno prestaneme nivočiť krajinu okolo seba. Vychádzať budeme, iba keď pôjdeme vysypať odpad alebo k psychiatrovi.