Neprijateľná rôznosť
V týchto dňoch sa sociálne mimovládky obracajú na predsedov vlád s výzvou, aby na mimoriadnom summite Rady EÚ schválili smernicu o Fonde európskej pomoci najnúdznejším.
Tento fond má nahradiť Fond potravinovej pomoci, ktorý je od roku 1987 dôležitým zdrojom pre organizácie pomáhajúce najviac znevýhodneným. Rozpočet fondu je podľa mnohých nutné minimum, aby bolo možné operatívne zmierňovať najvypuklejšiu chudobu detí či ľudí bez domova. Financovať sa z neho majú národné programy potravinovej, ale aj inej materiálnej pomoci, ale napr. topánky, šampón a tiež opatrenia zamerané na sociálne začleňovane. Po roku 2014 by u nás vďaka Fondu mohli zmiznúť niektoré motívy záškoláctva ako chýbajúca desiata či obutie do jesennej pľušte.
A hoci rozpočet Fondu závisí najmä od politickej vôle štátov, ktoré sú čistými prispievateľmi do štrukturálnych fondov, pár otázok zostáva aj nám. Je tu napríklad obava, že nový zdroj nevyužijeme na rozšírenie existujúcej pomoci, ale len na šetrenie domácich zdrojov. Napríklad tak, že obedy pre najchudobnejšie detí sa budú platiť z európskych peňazí. Nemenej dôležité je, ako rozumieme téze o neprijateľnej rôznosti životných podmienok obyvateľov Európskej únie, z ktorej Smernica o Fonde vychádza.
Chápeme túto tézu len ako nepríjemný rozdiel v životnej úrovni vlastnej domácnosti a jej nemeckého náprotivku, alebo je pre nás neprijateľná aj bieda nejakej inej slovenskej domácnosti? No skúsme si spomenúť, kedy nás znepokojila bieda spoluobčana. A rozladila nás aspoň tak, ako keď zazrieme, že niekto skombinoval kvetovanú košeľu a s károvaným sakom?
S biedou či prejavom zlého vkusu je to podobne. Zväčša sa len pozrieme inde. No sú situácie, keď nás rôznosť škrie. Ak denne cestujeme v električke s človekom, ktorý nemá možnosť používať kúpeľňu, asi podporíme programy, ktoré ľuďom bez domova zaisťujú šampón a pravidelný prístup k sprchám. No ak nás od ľudí v podobnej núdzi delia kilometre, brojenie proti neakceptovateľnej rôznosti ako keby stratilo dôvod. Vzťah k rodinám z Letanovského Mlyna dokazuje, že s rastom vzdialenosti klesá citlivosť voči ľudskej biede.
Z kraja dediny sem boli vytlačení za slovenského štátu a žijú tu aj dnes bez elektriny a akejkoľvek infraštruktúry. Do škôlky či školy majú kilometre. Ich bieda začína vyrušovať až v okamihu, keď sa majú prisťahovať bližšie. A vyrušuje len tých, ku ktorým sa majú priblížiť.
Na Slovensku je problémom nielen vnímanie neprijateľnosti biedy, ale aj chápanie zmyslu jej zmenšovania. Tam, kde Európa hovorí o solidarite, my hovoríme o nespravodlivom zvýhodňovaní jednej skupiny. No napriek tomu apelujeme na predsedov vlád iných členských krajín, aby neprestávali uznávať princíp súdržnosti, ktorý je nezlučiteľný s prílišnou rôznosťou životných podmienok, a investovali do ich zlepšovania aj u ľudí, od ktorých ich delia tisíce kilometrov. Aj keď ich spoluobčania reagujú na ich biedu v lepšom prípade s moralizujúcimi výčitkami a preklínajú poskytnutú pomoc ako nespravodlivosť.