O malárii a výročiach
Moderné národy vraj trvajú aj vďaka pripomínaniu spoločnej histórie. Jeho dramaturgia je dnes ťažký oriešok, lebo slávnostné pochody, prejavy a vence z klinčekov u mnohých stále vyvolávajú alergiu namiesto občianskeho súzvuku.
Pripomínanie novembra 1989 je zvlášť náročné. Keďže sa pokladá za test oddanosti slobode a demokracii, médiá ho recenzujú prísne ako opernú premiéru. Stačí si pozrieť správy o oslavách 20. výročia. Médiá nevynechali ani ich zákulisie – napríklad nedohodu skupín, ktorá viedla k odhaleniu dvoch pamätných tabúľ na mikulášskom námestí, či spory o cene pomníka odhaleného v Trenčíne.
Nečudo, že prípravy na 25. výročie Novembra sa v Bratislave začali už vlani – prijatím návrhu Jána Budaja, Ferka Mikloška a Antona Srholca vybudovať pamätník revolúcie. V tejto chvíli ešte nevedno, o aké dielo pôjde a kde presne bude stáť. Z jednohlasného konsenzu bratislavských osobností o potrebe pamätníka však vanú staré časy. Asi je to tým, že medzi nimi chýba niekto podobný červenoarmejcovi Sťopovi Gamalevovi.
Aká drzosť! Že prečo pri výročí pádu komunistického režimu vyzdvihujem červenoarmejca? A kto je vôbec Sťopa Gamalev?
Je to hrdina jednej básne Bertolta Brechta. Inšpiroval ho článok, ktorý vyšiel 10. októbra 1929 vo Frankfurter Zeitung a vraj približoval skutočnú udalosť, ktorá sa odohrala v južnom Turkménsku v dedine Kujan-Bulak počas príprav celosovietskych osláv Leninovho výročia. Jej obyvatelia sa živili tkaním kobercov a okrem chudoby trpeli aj maláriou, ktorú roznášali komáre z okolitých močiarov.
Prípravy osláv sem prišiel zabezpečiť červenoarmejec Gamalev. Jeho úlohou bolo vyzbierať peniaze na kúpu bronzovej busty Lenina, ktorú mali osadiť na železničnej stanici. Keď vyberal peniaze, všimol si, ako sa tkáčom trasú ruky od malárie. Preto im navrhol, aby zo zbierky kúpili petrolej, poliali ním močiare a zničili zdroj svojej choroby. Tkáči tak urobili. Za zvyšné peniaze dali urobiť tabuľku, ktorá na stanici pripomína zmenu ich rozhodnutia a že to urobili na Leninovu počesť.
Brecht vraj v príbehu o likvidácii malárie videl podobenstvo o naplnení proletárskej revolúcie, ktorým malo byť oslobodenie človeka od akéhokoľvek útlaku. Od chorôb, aj od vnúteného spôsobu oslavy.
Hoci Brechtova báseň má v názve nevygumovateľného Lenina, jej posolstvo s pádom komunistického režimu a prísne povinného uctievania jeho míľnikov a pilierov nevyprchalo. Aj novembrová nežná horlila za slobodu a lepší život nás všetkých. Slovensko je síce bez malárie, no má mnoho miest, kde sa nežije dobre. Aj v hlavnom meste sú adresy, kde je zlé sa narodiť – spomeňme Kopčany či Pentagon.
Rozhodnutie osláviť 25. výročie novembra vybudovaním materskej školy či nízkoprahového centra v zanedbanom kúte metropoly nad Dunajom vyžaduje odvahu. Určite však menšiu, akú mal hrdina Brechtovej básne. Vyžaduje si však viac námahy. Pretože ozdravovať podmienky života je oveľa ťažšie, ako stavať a odhaľovať pomníky.