Nebezpečná cesta
Kým v krajinách, ktorých vzdelávacie systémy považujeme za vyspelé, robia všetko pre to, aby priťahovali žiakov zo sociálne slabých vrstiev, u nás sa uvažuje, ako ich trestať.
Kým v tých krajinách vedia, že vzdelanie tých detí je dôležité nielen pre ne samotné, aby raz mali šancu vymaniť sa z biedy, ale z toho istého dôvodu aj pre bohatší zvyšok spoločnosti, u nás je rozšírená hlúpa predstava, že je možné, aby bola spoločnosť ako celok úspešná aj vtedy, keď jej vylúčené vrstvy budú ešte vylúčenejšie.
Keby išlo len o návrhy jednej nadmieru ambicióznej političky, ktorú v rozlete nijako nebrzdí nedostatok znalostí témy a absencia pochopenia ľudských práv, dalo by sa azda mávnuť rukou. Lenže recepty Lucie Nicholsonovej a iných už nie sú záležitosťou okrajovej sféry politiky. Vďaka ich agilnosti sa stávajú duševným majetkom mainstreamu. Za prispenia niektorých politikov najsilnejšieho vládneho tábora, pre ktorých je tiež istota momentálnej popularity silnejším motivačným činiteľom ako neistota dlhodobého riešenia problémov.
K čomu to vedie? Napríklad „Róm z osady“ vo verejnom povedomí automaticky znamená „parazit a kriminálnik“. „Typický Róm“ zasa automaticky vyvoláva predstavu „Róma z osady“. „Človek na sociálke“ alebo „človek v hmotnej núdzi“ okamžite vyvoláva obraz „typického Róma“.
Ak sa servíruje tento koktail šialených predsudkov a neprávd publiku dostatočne dlho, pôda je pripravená pre skratku: „človek na sociálke“ rovná sa „parazit a kriminálnik“. No ak chce „parazit a kriminálnik“ od nás tú neuveriteľnú milosť, že ho nenecháme zomrieť od zimy a hladu, musí si ju zaslúžiť na nútených prácach. Má si strážiť pôrodnosť, pretože my si neželáme, aby mal niekto priveľa prídavkov na deti.
A keď už teda nejaké tie deti má, nech nečaká, že dostanú od nás niečo zadarmo. Volanie po adresnosti si vyhradzujeme všade tam, kde ide o to, že máme niekomu niečo dať. Ak ide o to, niekomu niečo zobrať, postupujeme pekne celoplošne. Vynechá decko v škole bezdôvodne päť hodín? Tak bude nasledujúci mesiac bez obeda zadarmo, na ktorý má nárok preto, lebo jeho rodina je v hmotnej núdzi! Nejde predsa vôbec o to, aby sa deti tešili do školy, ale o to, aby si ich nehodní rodičia plnili svoju povinnosť – inak nasleduje trest.
Technické problémy – hoci aj ako zabezpečiť školskú dochádzku detí, pre ktoré je obzvlášť potrebná a užitočná, ako odhaľovať a zabraňovať zneužívaniu sociálnej pomoci, ako správnejšie identifikovať, kto a kedy takú pomoc potrebuje a tak ďalej – sa stávajú predmetom politického boja na najnižšej, primitívne populistickej úrovni. Svetonázor sociálneho darvinizmu, podľa ktorého si vylúčení a chudobní za svoje problémy môžu zásadne sami a od nás môžu preto očakávať akurát tak prísne milosrdenstvo, nie účinnú pomoc, je však oveľa väčším problémom ako všetky zneužité sociálne dávky dohromady. Našu spoločnosť a jej budúcnosť ohrozuje určite viac.