Donekonečna to nepôjde
Hovorilo sa, že investičné stimuly nám významne pomôžu znižovať nezamestnanosť a vyrovnávať rozdiely medzi regiónmi. Po dvanástich rokoch takejto politiky sa zdá, že sa točíme v kruhu.
Keď v roku 1998 prišla vláda Vladimíra Mečiara s plánom poskytovať daňové úľavy zahraničným investorom, aby ich prilákala na Slovensko, domáci experti od nadšenia neskákali. A nielen preto, že išlo o Mečiara. Tak napríklad Eugen Jurzyca vtedy hovoril, že na základe skúseností „je jasné, že dočasné daňové úľavy vôbec nehrajú významnú úlohu pri rozhodovaní investorov“. Takto vraj možno prilákať azda len neseriózne firmy, pretože „seriózne veľké firmy nemajú nikdy svoje strategické plány postavené na krátkodobých výhodách“.
Zmenilo sa odvtedy niečo? Áno a nie. Neustále prerábaný systém investičných stimulov (daňových prázdnin, dotácií na pracovné miesta, príspevkov na rekvalifikáciu a podobne) sa stal trvalou výbavou všetkých vlád, ktoré nasledovali. Oboch vlád Mikuláša Dzurindu aj vlády Roberta Fica. Ale aj vlády Ivety Radičovej, v ktorej už sedel Jurzyca ako minister. Tá pripravila novelu zákona, podľa ktorej mal štát podporovať investície dokonca najmä formou daňových úľav.
Železiarne, ktoré v roku 2000 prevzal americký investor po tragickom bašovaní „poctivých podnikateľov – mečiarovcov“ aj vďaka daňovým úľavám, teda vonkoncom neboli ojedinelým prípadom. Napríklad od januára 2001 do júna 2006 schválil štát stimuly pre 21 žiadostí celkovo za takmer 17 miliárd slovenských korún. Za ďalší rok a pol to bolo 63 projektov v objeme 15 miliárd korún, a tak ďalej.
Boli to všetko „neseriózne firmy“, pretože predsa očividne stavali aj na „krátkodobých výhodách“? Čosi také by si dnes Jurzyca povedať určite netrúfol. No dobre, dá sa ale teda, naopak, povedať, že to všetko boli „seriózne firmy“, keď sme videli, ako si niektoré po skončení úľav pýtali ďalšie obyčajným vydieraním, že odídu? A čo povedať o oceliaroch, ktorí mali podobné problémy s odbytom, o akých sa hovorí dnes, už aj pred pár rokmi – akurát, že vtedy ešte mali stimuly? A nahradí ich niekto aj bez nových úľav?
Nezamestnanosť u nás je stále dvojciferná a menšia tak ľahko nebude. Kým v bratislavskom regióne HDP na hlavu dosahuje takmer 180 percent priemeru EÚ, v prešovskom regióne len o málo viac ako 40 percent. Máme si myslieť, že bez stimulov a daňových prázdnin by sme dnes mali 30-percentnú nezamestnanosť a rozdiel medzi Bratislavou a východom republiky by bol ako rozdiel medzi Londýnom a rozvojovým svetom?
Na jednej strane platí, že bez stimulov pre investorov by problémy našincov v mnohých odvetviach a regiónoch určite neboli menšie, než aké sú. Na druhej strane stimuly znamenajú, že tí našinci nielenže pracujú za pár babiek, ale ešte aj veľkú časť tých malých výplat dostávajú vlastne nepriamo od štátu – darmo majú firmy, v ktorých robia, na štítoch slávne svetové značky. Donekonečna to ísť nemôže.