Cesta k malým piesočkom
V politológii sa hovorí, že s pádom minulého režimu sa roztopil „ľadový príkrov komunizmu“. Na povrch tak prerazili javy, ktoré sa dlho umelo oneskorovali alebo priam utajovali. Jedným z nich bol nacionalizmus – v Sovietskom zväze, na Balkáne aj v strednej Európe. Všetky viedli k rozpadu dlhoročných štátností a k väčšej či menšej destabilizácii regiónov.
Tieto javy prispeli k rozbitiu celkov, ktoré sa na základe rozličných ideológií – okrem degenerovaných podôb marxizmu išlo napríklad o rezonancie panslavizmu – pokúšali spojiť, a nie rozdeľovať. Nepodarilo sa to a na odstredivých tendenciách krízou postihnutej Európskej únie vidíme, že regionálna identita je stále neprehliadnuteľným hráčom na politickej scéne.
Kolaps sovietskeho súštátia
Tri spomínané viacnárodné štátnosti sa odstránením komunistických režimov rozbili, čo sprevádzali vojny alebo aspoň spoločenská nestabilita.
Kolaps Sovietskeho zväzu, ktorý označil ruský prezident Vladimir Putin za najväčšiu geopolitickú tragédiu minulého storočia, mal do určitej miery svetodejinný význam, občas ho svojím spôsobom prirovnávajú k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Veď letopočty 1914 a 1991 ohraničujú tzv. krátke 20. storočie.
Postupný úpadok a zánik tohto veľkého súštátia súvisel s nezvládnutým reformami perestrojky, ktorá vlastne napodobňovala povestne uponáhľané megalomanské stavby socializmu. Z fatálnej prehry zámeru zachrániť zo štátostraníckeho zriadenia v „prvej krajine socializmu“, čo sa dá, sa však starostlivo poučila vládnuca komunistická strana v Čínskej ľudovej republike.
Rozhodujúci vplyv malo postupné slabnutie a rozpad ZSSR na jeho satelity a spriaznené štáty. Do druhej kategórie patrí posttitovská Juhoslávia. Povojnový svojbytný vývoj síce získal pre Socialistickú federatívnu republiku Juhosláviu prestíž, ale nacionalizmus či priamo šovinizmus sa stále hlásili o slovo. Kým však žil uctievaný otec národov a uznávaný vojnový hrdina Josip Broz Tito, národnostné trenice zostávali na uzde. Do desiatich rokov od jeho masami oplákavaného skonu však zomrela aj Juhoslávia. Márne boli prísahy, že z jeho cesty nikdy nezídu, balkanizácia Balkánu pokračuje dodnes.
Réžia Mečiara a Klausa
Destabilizácie a štiepenie v stredoeurópskom priestore po roku 1989 sa nás, prirodzene, týka najviac. Pri fakticky protiústavnom rozdelení Československa sa našťastie uplatnila „holubičia“ slovanská povaha, čo však niektorým agitátorom nebránilo, aby mierne povahy nestrašili perspektívami cudzích tragédií.
Snahy o rozpad ČSFR sa spravidla chytili ľudia, ktorí hodlali tromfnúť význam otca zakladateľa spoločnej republiky, napoly Čecha, napoly Slováka Tomáša G. Masaryka. Prečo sa nezaslúžiť o vytvorenie hneď dvoch štátov? Z dosť rozličných príčin a proti mienke väčšiny obyvateľov. Na jednej strane stál (ľavicový) populizmus a dobre hraná separatistická karta Vladimíra Mečiara, trochu pripomínajúca ťahy srbských nacionalistov okolo Slobodana Miloševiča.
Za následnej Mečiarovej vlády pevnej ruky samostatné Slovensko degenerovala do tzv. polodemokracie. Systematicky, hoci aj za cenu ohýbania zákonov, sa odklonilo od NATO a európskej integrácie.
Veľmi dobré väzby k Východu mal aj Václav Klaus, v ktorom prevážila koncepcia tuhého, nekompromisného pragocentrizmu. Zodpovedal tomu aj jeho neskorší húževnatý boj proti decentralizácii Českej republiky a zvýšeným právomociam Senátu, hornej komory Parlamentu Českej republiky. To všetko totiž prinášalo komplikáciu pri uplatňovaní jeho narcistickej moci a neracionálnej koncepcie ekonomických reforiem. Tie sa mali uskutočňovať prostredníctvom strany s vodcovským princípom, pričom zákonodarný zbor by plnil do značnej miery len úlohu prevodovej páky.
ČSFR sa rozdelila na prahu procesu užšej európskej integrácie a veľmi mnohé veci skomplikovala. Vznikli však nové piesočky – malé, ale „naše“. Najbližšie k pravde budú zjavne tí znalci medzinárodných vzťahov, ktorí tvrdia, že semiperiférne Československo sa rozpadom na dva menšie štátne celky zmenilo na oblasť čisto periférnu.