Nebezpečná cesta
Na budúci týždeň čaká európskych lídrov úloha, ktorá sa môže ukázať nad ich sily. Majú sa dohodnúť na sedemročnom rámci pre rozpočet EÚ. Snaha čistých prispievateľov čo najviac ho okresať, kombinovaná s rastúcim počtom požiadaviek na rabaty, sektorové záujmy a to všetko kombinované s rastúcimi nárokmi na úlohy únie vytvárajú ťažko riešiteľnú situáciu.
Od Európskej únie žiadame viac ako kedykoľvek predtým, ale dať jej chceme stále menej. Diskusia o tom, aké zdroje efektívne potrebuje, aby splnila ciele, na ktorých sme sa dohodli, sa zmenila na národné handrkovanie, kto koľko dá a kto dostane, okorenené zavádzajúcou a účelovou kritikou: „Nehorázne, že euroúradníci chcú viac, keď všetci ostatní škrtajú!“
Riešenie je pritom očividné a dávno známe. Posilnenie tzv. vlastných zdrojov únie. Do roku 1988 tvorili príspevky členských krajín len asi 10 percent príjmov, zvyšok prichádzal z podielu na clách a poľnohospodárskych poplatkoch. Tie však postupne klesali a súčasne sa rozmnožovali úlohy EÚ a úmerne s nimi rástol spoločný rozpočet. Dieru zaplátali príspevky štátov.
Pred dvoma rokmi sa k tejto myšlienke vrátila Európska komisia. Navrhla vytvoriť vlastné zdroje, pochádzajúce z istej formy zdanenia oblastí, ktoré by bez prispenia európskej integrácie neexistovali, alebo by sa výrazne menej rozvinuli: spoločný trh, obchod s emisnými povolenkami, európsky priestor finančných služieb a pod.
Vážnym kandidátom bola daň z finančných transakcií. Podľa návrhu Bruselu mala jej väčšia časť odchádzať do spoločného rozpočtu, na financovanie spoločných priorít. Technicky vzaté, je malý rozdiel medzi podielom na clách a podielom na transakčnej dani. Daň z finančných transakcií však sa prijme (možno) len mechanizmom posilnenej spolupráce. To znamená, že sa nebude týkať všetkých členov únie, a tak nemôže byť príjmom európskeho rozpočtu.
Na ostatné možnosti sa potichu „zabudlo“, a tak sme sa pripravili o jedinečnú možnosť, ako zabrániť pravidelne sa opakujúcim, politicky jedovatým, sporom medzi členskými krajinami. Návrh sedemročného rozpočtového rámca bude podľa všetkého obsahovať iba všeobecný politický prísľub, že sa k diskusii o tejto otázke vrátime v polovici budúceho programovacieho obdobia, teda asi v rokoch 2016 – 2017. Čo je v eurožargóne pomaly ekvivalentom spojenia „až naprší a uschne…“
Vráťme sa však k nešťastnému budúcotýždňovému summitu, ktorý je na najlepšej ceste, aby sa skončil fiaskom. Nedohoda o rozpočtovom rámci nebude koncom sveta. Ani koncom únie. Dokonca to nie je ani ekonomicky zásadná téma (výška rozpočtu je okolo jedného percenta HDP). Bude však ďalším signálom, že slová o spoločnej budúcnosti, spoločných cieľoch a solidarite zahŕňajúcej úniu 27 (čoskoro 28) štátov sú prázdne frázy. Tak trochu zotrvačnosť, tak trochu zástena potrebná do času, pokiaľ nájdeme inú architektúru Európy. No to je veľmi, veľmi nebezpečná cesta.