Žiť musíme dnes
Súdiac podľa každoročne sa opakujúcich rituálov, ktoré sprevádzajú výročie 17. novembra 1989, v našom kalendári asi nie je frustrujúcejší dátum. Ako to už v podobných prípadoch chodí, dátum je v tom nevinne.
Aké sú to rituály? Pravdaže hnev, zlosť, výkriky požadujúce ešte jednu revolúciu, ktorá by napravila všetko to, čo sa po Novembri 1989 pokazilo. Nič nepomáhajú mediálne špiritistické seansy, na ktorých protagonisti revolúcie vedno s novinármi romanticky vyvolávajú „ducha Novembra“.
Nehovoriac o občasných racionalisticky sa tváriacich prejavoch, podľa ktorých skutočnosť môže byť len jedna – tá skutočná – a tak u nás vývoj v posledných dvadsiatich troch rokoch prebiehal po jedinej možnej dráhe.
Inými slovami, že sa nemáme veľmi prečo sťažovať, pretože dnes vlastne žijeme to, čo sme vtedy pred dvadsiatimi tromi rokmi chceli. Takéto zdôvodnenia (a nie sú až také ojedinelé) môžu, samozrejme, akurát tak ďalej prilievať olej do ohňa.
Nuž a každého v súčasnosti aktívneho politika, ktorý by sa chcel verejne prihlásiť k tomuto výročiu, čaká iba výsmech a pohana. Jedných preto, lebo sa spreneverili Novembru, keď umožnili straníckym chobotniciam rozparcelovať si štát a vyciciavať jeho zdroje. Iných preto, lebo ani oni sami sa k Novembru 1989 príliš nehlásili, alebo si dokonca dovolili tvrdiť, že nie všetko, čo tu bolo pred týmto dátumom, bolo hodné zatratenia.
Čo s tým? Chýbajú nám v súčasnosti veľké dejinné výzvy? Ako to? Čím iným, než takou dejinnou výzvou, je spájajúca sa Európa? Či už sa tento projekt mieru a spolupráce, bezprecedentný v krvavých dejinách nášho kontinentu, podarí alebo nepodarí, významne predurčí životy niekoľkých ďalších generácií.
Aj od nás bude, v rámci našich možností, závisieť, aká to bude Európa a aké budú tie ďalšie životy. Áno, znie to pateticky, ale na rozdiel od patetického vyvolávania „ducha Novembra“ je to reálne a deje sa to tu a teraz.
Alebo nám azda chýbajú domáce výzvy? Čím sú potom tie nenásytné stranícke chobotnice, čím je potom všadeprítomná korupcia, arogancia úradov, čím sú nekompetentné a zlovoľné súdne rozhodnutia? Čím je vzrastajúci počet ľudí ochotných naletieť agresívnym a nenávistným silám, ktoré spomínané spoločenské zlá pripisujú demokracii – a preto ju chcú zničiť? Čím je chudoba, ktorá u nás nie je na ústupe, ale na vzostupe? Absolútna moc peňazí a výsmech ľudskej solidarity, spolupráce a nezištnosti? Rasizmus a xenofóbia hľadajúce korene zla v každom, kto je niečím iný?
Keď na pomenovanie dnešnej reality zvolíme namiesto slova „režim“ neutrálnejší výraz „pomery“, nijako tým nezmenšíme naliehavosť týchto problémov. Práve naopak. Zatiaľ čo „režim“ nám mohol byť nanútený, „pomery“ vytvárame my všetci. Niet sa na koho a na čo vyhovoriť. November 1989 si treba pripomínať. Žiť treba november 2012.