Rodinné striebro? Vyhodiť!
Dostala som e-mail od básnika, vydavateľa a dnes už vlastne pravdepodobne bývalého rozhlasového redaktora rozhlasovej relácie Rodinné striebro Olega Pastiera: „Zatmievanie v pekných snoch" - relácia z cyklu Rodinné striebro, ktorá bola dnes - 17. novembra - odvysielaná na Rádiu Slovensko, bola naozaj posledná. Autor Oleg Pastier a jeho spolutvorcovia sú na zozname „prepustencov“ z RTVS - v rámci hromadného prepúšťania (asi 120 zamestnancov). Ďakujeme Vám za niekoľkoročnú počúvanosť a žičlivosť. Dopočutia v lepších časoch.“
Vzápätí nasledoval ďalší: „V piatok ráno doručila mi pošta takýto oznam: LITERÁRNY FOND, výbor Sekcie pre tvorivú činnosť v oblasti rozhlasu, divadla a zábavného umenia: Dovoľujeme si Vás srdečne pozvať na slávnostné prevzatie Výročnej ceny v oblasti rozhlasu, ktorá Vám bude odovzdaná dňa 26. 11. 2012 o 11. h v Obradnej sieni Zichyho paláca na Ventúrskej ul. č. 9 v Bratislave. Tešíme sa na stretnutie s Vami a zostávame s priateľským pozdravom. JUDr. Ladislav Serdahély, riaditeľ."
Nie je to prvé ocenenie relácie Rodinné striebro a jej redaktora. Musíte však uznať, že toto pozvanie má zvláštne čaro. Redaktorovi strčíme kyticu a vzápätí ho kopneme do zadku aj s jeho reláciou. Alebo naopak. Menovaný si na odchode, kopnutý do zadku, prevezme kyticu za zásluhy. Rodinné striebro som počúvala pravidelne. V podtexte relácie stálo – to najlepšie, čo doma máme.
Podobná relácia na Slovensku dlho chýbala. Väčšinou bola reč o ,,zabudnutých“ či inak zaujímavých autoroch, ktorými sa na Slovensku hrdíme, no keď príde na lámanie chleba, málokto o nich niečo vie. Oleg má „nos“ a vedel hľadať nielen v rozhlasových archívoch. Podobná relácia na Slovensku nemá obdobu a možno ani neexistuje fanatik Olegovho razenia, ktorý by ju pripravoval.
Dnes sa všetci ponáhľame. Nášmu behu je prispôsobená štruktúra televízneho aj rozhlasového vysielania. Pekne do rytmu. Bežme. Niet času, je kríza, človek kape na ohľady, ak vás svrbí zadok, presadnite si, ak vás bolí, niekto vás doň kopol, neobzerajte sa, pokračujte. Ale kam? Kam dobehne národ, ktorý si neváži nič a aby sa mu ľahšie bežalo do neznáma, vyhadzuje všetko cenné a zaujímavé, čo má. Mal šancu aspoň sa dozvedieť, že vlastní rodinné striebro a že sa oplatí byť naň pyšný, aj keď mu o ňom v škole nehovoria, že mal spisovateľov a básnikov, výtvarníkov, skladateľov aj režisérov, len nikde o nich nikto nehovorí, lebo niet času. Vážna kultúra sa stáva okrajovou záležitosťou a Rodinné striebro, to najlepšie, čo doma máme, končí v odpade. Stávame sa európskou raritou. Vyhadzujeme rodinné striebro a svetu otŕčame holé zadky aj predky, stačia nám ešusy a hliníkové lyžice. Hlavne, že sú veľké!
S tými veľkými televíznymi gebuľami dobehneme akurát na smetisko dejín. Bude to rýchlo, ideme skratkou. Potom sa tam treba dobre obzerať, hovorí sa, že smetiská skrývajú najväčšie poklady. V našom prípade je šanca, že možno nájdeme rodinné striebro. Ponáhľajte sa, my čo kultúru tvoríme a máme radi, vás isto predbehneme, stali sme sa totiž „rádioaktívnym odpadom“, ktorý očividne štát nepotrebuje!