Dve príčiny štrajku
Nie je prekvapením, že ani ostatné rokovania školských odborárov s ministrami financií a školstva štrajk učiteľov nezažehnali. Arabský trh, povedané s Petrom Kažimírom, sa nekonal. Darmo sa členovia vlády chválili veľkorysosťou svojich ponúk. Ich ponukám chýbalo to základné; päť percent skrátka nikdy nebude desať percent.
Na druhej strane, ani predáci školských odborov dvakrát neprekypovali ochotou pristúpiť na kompromis. Obe strany mali na to svoje vlastné dôvody.
Ani najdômyselnejšie filipiky nezakryjú, že vo financovaní školstva patríme vo väčšine parametrov k najslabším spomedzi krajín Európskej únie i OECD. Nejde tu pritom iba o absolútne, ale aj o relatívne množstvo peňazí, ktoré štát na školstvo vynakladá. Inak povedané, o celkovú skladbu našich verejných výdavkov.
Na školstvo dávame dlhodobo málo peňazí bez ohľadu na to, či sa nám celkovo darí, alebo nedarí, a bez ohľadu na absolútnu výšku našich verejných rozpočtov. Zaostávame v pomere výdavkov na školstvo voči hrubému domácemu produktu i v pomere výdavkov na žiaka či študenta. Nepriaznivý pomer učiteľských zárobkov voči zárobkom ostatných vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov je potom už len logickým vyústením tejto celkovej nerovnováhy.
Minister financií má pravdu, keď hovorí, že pod tento stav sa podpísal vývoj ostatných dvadsiatich rokov a je nemožné napraviť ho za jeden rok. Namiesto výlevov na adresu tých bývalých vlád, ktoré vzývali „malý štát s malými výdavkami“, by sa však mal radšej rozhovoriť, ako chce tento stav (hoci aj postupne) systémovo meniť tá vláda, ktorej členom je on. Pretože o tom sme toho zatiaľ veľa nepočuli.
Naopak. Zatiaľ to vyzerá, že táto vláda všetko podriadila jedinému makroekonomickému cieľu: skresať deficit verejných financií pod tri percentá hrubého domáceho produktu už na budúci rok. Nič proti tomu, je to cieľ, ktorý je isto užitočný aj inak, než len tým, že ním potešíme Európsku komisiu a eurozónu. Akurát, že v reálnom výsledku je vďaka takto postavenému cieľu momentálne dosť jedno, či vláda vzýva „malý“, alebo „veľký“ štát: keďže vyššie príjmy štátneho rozpočtu sú otázne (možná recesia v eurozóne, menšie príjmy z daní…), na rad prichádzajú nižšie, alebo aspoň nie zvyšujúce sa, výdavky.
Na jednej strane rokovania učiteľov s vládou neviedli k obojstrannému kompromisu pre tvrdohlavosť odborárov. Tí musia byť dnes neústupní aj z pudu sebazáchovy. Minulú jeseň, keď bol štrajk tiež na spadnutie, ustúpili – a vzápätí sa prizerali, ako si lekárski odborári aj na už „spadnutej“ vláde Ivety Radičovej vymohli prakticky všetko, čo chceli…
Druhou príčinou blížiaceho sa štrajku je úloha, ktorú vo vláde Roberta Fica plní minister financií. Kažimírovi tu akoby odrazu spoza pleca vykúkal bývalý minister financií Mikloš. Nevieme naisto, či sa Kažimírovi takáto úloha páči. Celkom isto sa však nebude páčiť učiteľom, ale ani ďalším skupinám ľudí v podobnej situácii.