Bez výsad
Ak motto „za rovnakú prácu, rovnakú plácu“ vyjadruje jeden zo základných princípov sociálnej spravodlivosti, tak je nanajvýš otázna oprávnenosť vyplácania tzv. výsluhových dôchodkov.
Konkrétne: aký je rozdiel medzi civilným úradníkom, ktorý vydáva cestovné pasy, a policajtom, ktorý má na starosti vodičské preukazy? V podstate žiadny. Len kým ten prvý si na dôchodok bude musieť počkať až do dosiahnutia veku 62 rokov, tomu druhému nárok na výsluhový dôchodok vzniká už po 15 rokoch služby v polícii. O nejakej rovnosti teda nemôže byť ani reči!
Okrem toho, v situácii, keď Sociálnej poisťovni chýbajú prostriedky na vyplácanie starobných dôchodkov, ponechanie vyplácania výsluhových dôchodkov pre vojakov a policajtov v nezmenenej forme je neudržateľné (a navyše, keď aj osobitné účty, z ktorých sa výsluhové dôchodky vyplácajú, zívajú prázdnotou…).
Len tak mimochodom, v americkej armáde, v ktorej sú vojaci nasadzovaní do zahraničných misií, vzniká nárok na dôchodok až po 20 rokoch v službách U.S. Army. Či si môže Slovensko dovoliť taký luxus vyplácať dôchodky štyridsiatnikom, nech posúdi každý sám…
Tak ako vo všetkých oblastiach života i tu by mala platiť „zásada primeranosti“ – ten, čo nasadzuje svoj život v boji či pri záchrane iných ľudských životov, by mal dostať viac, ako povedzme administratívny pracovník za priehradkou.
Azda najlepšie by bolo, keby takáto deformácia, akou výsluhové dôchodky nepochybne sú, postupom času úplne zanikla a ľudí by pri nábore do bezpečnostných zložiek motivovali vyšším platom.