Kde nič nie je?
Kde nič nie je, tam ani ministerstvo financií nič neberie? No iste. Problémom však nie je to, že u nás celkom nič nie je. Slovensko určite nepatrí k najbohatším krajinám, no peňazí sa u nás vyrobí a vyobchoduje oveľa viac, než by sa zdalo podľa stavu verejných financií.
Už septembrová prognóza výberu daní vyzerala alarmujúco. Vidina pohodlného vankúša, o ktorej rozprávali predstavitelia vlády krátko po tom, čo na jar zasadli do kresiel, sa začala rozplývať. Odhalenie z tohto týždňa, podľa ktorého bude v tohtoročnom výsledku ďalšia diera vo výške 276 miliónov eur a na budúci rok ďalších zhruba 250 miliónov, nadobro rozmetalo predstavu akéhokoľvek vankúša. Z avizovaných šesťsto miliónov bolo postupne iba tristo miliónov a teraz už nie je nič.
Obetovanie vankúša je asi jediný spôsob, ako si udržať nádej na splnenie trojpercentného deficitu v budúcom roku bez toho, aby sa museli zvyšovať dane. Keďže ďalšie pohyby daní odmietajú minister Peter Kažimír aj premiér Robert Fico, znamená to, že rezerva na budúci rok sa nebezpečne priblíži nule.
To sa však môže ukázať ako veľmi riskantný podnik. Európska ekonomika spomaľuje a rok 2013 môže byť ešte veľmi zlý. Pribrzdenie rastu nášho hospodárstva očakávajú rezort financií, Národná banka i OECD. Líšia sa len v miere pesimizmu.
Tak či onak, návrh nášho štátneho rozpočtu na budúci rok sa môže v nejednom ukazovateli už čoskoro odhaliť ako spis patriaci do žánru fantastiky. Ak na ňom naozaj budú chcieť na ministerstve ešte pracovať, určite nespravia zle.
Čo ak sa ukáže, že nijaká rezerva nebude dosť veľká, aby udržala deficit pod hranicou troch percent? Predsa len dôjde opäť na dane? Alebo sa začne ďalšie kolo škrtania výdavkov? Ani jedno sa nedá donekonečna. Populárna predstava o armádach štátnych byrokratov, ktorých treba poslať na úrady práce a bude hotovo, neobstojí. Šetriť na verejných peniazoch znamená šetriť na verejných programoch. Napríklad aj na učiteľoch, aby sme boli aktuálni.
Existuje tu ešte jedna „rezerva“. Je taká veľká, že ak by sa na ňu konečne siahlo, nepotrebovali by sme krvopotne vytvárať rezervy na svojich vlastných zárobkoch či dôchodkoch. Nie je to nič objavné: korupcia, daňové úniky a slabá vymožiteľnosť práva sú evergreenom, ktorý sa o nás objavuje v každej správe medzinárodných inštitúcií.
Korupcia, ktorá ďaleko presahuje horizont štátnej správy. Na rozkrádaní sa podieľajú aj súkromné firmy. Do daňových rajov odkláňa peniaze súkromná sféra. Na každé jedno ukradnuté euro v štátnej sfére existuje aspoň jedno euro, ktoré bolo uliate bokom vo sfére neštátnej. Rozdiel je iba v tom, že v súkromnej sfére existuje oveľa viac a sofistikovanejších možností, ako kradnúť na daniach a odvodoch. A v tom, že ak je štát neschopný urobiť tomu koniec, musí ťahať peniaze z vreciek tých poctivých.
Všetky Kobry a Zrná sú fajn, no tušíme, že sú to len zrnká piesku na Sahare.