Ako pokaziť štrajk
Niekoľkokrát predseda školských odborov Pavel Ondek zdôraznil, že štrajk učiteľov je len prerušený, nie ukončený.
Niekoľkokrát vyhlásil, že požiadavka na zvýšenie platov o desať percent trvá naďalej. Prečo sa potom v školstve prebúdza rozkol? Prečo sa zdá, akoby odborári zradili učiteľov, ktorých záujmy majú zastupovať?
V prvom rade preto, lebo vyvolali očakávania, ktoré nemohli splniť. „Chceme desaťpercentné zvýšenie, menej neberieme,“ tvrdil Ondek 2. októbra. O týždeň neskôr, keď sa stretli s ministrami školstva a financií, aby si vypočuli návrh na päťpercentné zvýšenie, Ondekov odkaz bol stručný: „Je to málo, čo dávajú.“
O ďalší týždeň, na otázku, či je možné, aby sa štrajk nakoniec nekonal: „Ak by sme boli úspešní v rokovaniach a splnili by sa tie predpoklady a predsavzatia, ktoré sme si dali… tak potom by štrajk nebol.“ A ešte neskôr: „Štrajk môže trvať deň, mesiac aj viac, ale nemusí byť vôbec.“ Školské odbory skrátka tri mesiace (počnúc septembrovým výstražným štrajkom) pripravovali svojich členov, ostatných zamestnancov školstva, ale aj celú verejnosť na to, že nás čaká štrajk, ktorého jediným možným obmedzením bude, ak vláda ustúpi a zvýši im platy o desať percent.
Lenže sotva sa v pondelok začal, do hry vstúpilo obmedzenie silnejšie ako vidina desiatich percent: pre príliš veľa učiteľov strata každej dvadsaťeurovky za odštrajkovaný deň znamená stratu, akú si nemôžu dovoliť ignorovať. Tak sa stalo, že zatiaľ čo odborári tlačili na vládu, štrajk sa im začal rozpadať pod rukami.
Ak v stredu naozaj štrajkovala už len asi tretina stredných a polovica základných škôl, odborárom hrozilo, že o pár dní stratia jedinú zbraň, s ktorou na vládu vyrukovali. Rozhodnutie prerušiť štrajk sa zdalo byť logické. Znamenalo to zachovať si aspoň hrozbu sily, keď sa reálna sila začala strácať.
To by však tomuto rozhodnutiu nesmeli predchádzať tri mesiace siláckych rečí. Mesiace, v ktorých – ako teraz vidno – odborári nepomysleli na záložný plán. Napríklad nástup do práce, no neučenie, alebo hoci aj reťazový štrajk. Keďže odbory nemajú fondy na to, aby mohli aspoň čiastočne vykryť straty na mzdách svojich členov, absencia záložného plánu je trestuhodná. A prináša trpké ovocie.
Odbory, s ktorými vláda rokuje, ukázali, že neobmedzený štrajk, akým hrozili, je nad ich možnosti. Konkurenčné odbory, ktoré sa dnes cítia byť na koni, sú zasa primalé na to, aby s nimi vláda začala rokovať.
Televízne kamery v hlavnom meste síce dokážu vyrobiť zdanie mohutných protestov, lenže skutočný stav vecí sa odráža v počte škôl, v ktorých sa od stredy normálne vyučuje. Je ich drvivá väčšina. Najhoršie je, že dôvody, pre ktoré sa štrajk začal, naďalej trvajú. Naše školstvo je vládami hanebne zanedbávané a platy učiteľov sú hanebne malé. Jeden nezvládnutý štrajk na tom vôbec nič nemení.