Zviazané ruky
Školské odbory nemohli ponuku vlády prijať nielen preto, lebo neobsahovala cifru 10 percent. Cúvnuť nemohli aj preto, lebo sa dostávajú pod tlak učiteľov, ktorí prevzali štrajkovú štafetu. Očakávať, že teraz budú s chladnou hlavou zvažovať čokoľvek, čo stopercentne nevychádza v ústrety ich požiadavkám, môže len niekto, kto nesleduje, čo sa deje.
Odbory a učitelia sú však len jednou stranou sporu. Na druhej strane stojí vláda. Tá je tiež „obeťou“ vlastných očakávaní. Platí, že Robert Fico a jeho minister financií nehodlajú ničím ohroziť svoj zámer, znížiť deficit pod tri percentá HDP.
Od začiatku štrajku sa však už stihlo ukázať, že nemajú až také zviazané ruky, ako to tvrdili na začiatku. Spomeňme si, ako sa z prísľubu zvýšiť platy o päť percent z normatívov zrazu stalo možným zvýšenie tarifných miezd a najnovšie sa už k tomu dá pridať ešte 2,5 percenta z normatívov. Z pohľadu učiteľov je teda rovnako možné, že o týždeň príde ešte lepšia ponuka. Možno tá, na ktorú čakajú od začiatku.
Koľko ešte manévrovacieho priestoru v skutočnosti má, vie iba premiér sám. Otázka je, ako s ním naloží. Čo môže urobiť, ak už naozaj nemá kam ustupovať? Dve veci. Povedať učiteľom, že ak sa im máli to, čo už vybojovali, nedostanú nič. So všetkými následkami. To druhé, čo môže, je zmeniť hru. Vláda môže napríklad odsúhlasiť zmeny vyplývajúce z poslednej ponuky. Je to len v jej rukách. Z učiteľov nesúhlasiacich s ponukou by sa razom stali učitelia nesúhlasiaci s realitou. Podmienky učiteľov by sa tým, samozrejme, nesplnili. „Iba“ by sa aspoň o čosi zlepšila ich platová situácia. A to je minimum, ktoré si zaslúžia, aj keby im nenapadlo štrajkovať.