Lepšie a horšie
Robert Fico a jeho vláda si z dvoch možností, ktoré sa im ponúkali, vybrali tú lepšiu. Aj keď sú rokovania s nespokojnými učiteľmi nateraz zmrazené, na ťahu sú práve učitelia. Školské odbory musia teraz zhodnotiť možnosti, ktoré im ponúkajú. A vybrať si z nich tú, ktorú budú považovať za najlepšiu pre seba.
Jednou z možností vlády bolo po tom, ako učitelia odmietli poslednú ponuku, tváriť sa, že všetko zostalo v bode nula. Doslova nula: ak učitelia neberú to, čo sa im ponúka, nedostanú nič. Je jasné, čo by prijatie tejto možnosti vyvolalo. Koniec – koncov niektorí parlamentní ponáhľajkovia už včera stihli spustiť krik, keď si práve toto vydedukovali zo zmien v návrhu štátneho rozpočtu na budúci rok. Našťastie sa ukázalo, že je to inak.
Na jednej strane Ficov kabinet tvrdí, že naplnenie celej požiadavky učiteľov, čiže zvýšenie tarifných miezd o desať percent, je absolútne nereálne. Na druhej strane však počas niekoľkých posledných týždňov už vláda „dokázala“ nájsť pre učiteľov všeličo. Najprv päť percent netarifných, potom tarifných a nakoniec ešte aj čosi navrch cez normatívy, ktoré do škôl prúdia cez samosprávy.
Ak by premiér nedal učiteľom ani to, čo im už stihol postupne ponúknuť, bola by to od neho čisto mocenská hra. Preťahovanie sa medzi vládou a odbormi, v ktorom by vláda z pozície silnejšieho takzvane brala všetko. Fico si však vybral zmenu hry. Učitelia dostanú pridané presne toľko, koľko vláda tvrdí, že je maximum možného, bez ohľadu na ďalší vývoj štrajku. Na to, aby vláda učiteľom pridala, nepotrebuje podpisovať memorandá s odborármi.
Bola to tá lepšia možnosť? Nepochybne. Samozrejme, iná otázka je, či je lepšia možnosť pre Fica lepšou možnosťou aj pre protestujúcich učiteľov. Je totiž celkom jasné, že nech by sa z kombinácie tabuľkových platov a normatívov vyskladalo hoci aj tých sedem a pol percenta, desať to nebude. Lenže hra sa zmenila. Väčšina úspešných štrajkov za vyššie platy sa obvykle končieva nejakým kompromisom. A odborári od tejto chvíle už nebojujú za to, aby dosiahli „desať z nuly“, ale za to, aby dosiahli „desať z piatich“ (alebo dokonca siedmich). To je rozdiel, ktorého dôsledky musia teraz zhodnotiť oni sami.
Prečo všetci štrajkujú a búria sa práve teraz? Podružná otázka. Jednoducho preto, lebo nejaké „teraz“ raz nastať muselo.
Dvadsať rokov boli u nás verejné rezorty ponechané napospas. A to ešte v lepšom prípade. V tom horšom sa stali pokusnými záhumienkami pre rôznych samozvaných reformných géniov, podkarpatských vynálezcov teplej vody a neznáme množstvo pridružených zlodejov. Školstvo, ale aj zdravotníctvo, v ktorom to opäť vrie, sú toho dva najtypickejšie príklady.
Je jasné, že spúšťačom bol predovšetkým minuloročný úspešný protest lekárov. Rovnako jasné je, že v spomínaných rezortoch to bude vrieť ešte veľmi dlho. Pretože, žiaľ, jasné je aj to, že ešte veľmi dlho bude trvať, kým dôjde k podstatnej náprave. Ak vôbec niekedy.
Najčítanejšie
-
-
-
-
-
Ekológia na slovenský spôsob: všetko sa musí zmeniť, aby sa nič nezmenilo
Komentáre | | pred 4 dňami | 1 -
-
-
-
-