Morálny hazard
Keď sa Európska centrálna banka v lete rozhodovala, či spomalí šírenie krízy v eurozóne oznámením o nákupe vládnych dlhopisov, obľúbeným argumentom odporcov bol „morálny hazard“. Inak povedané, ak ECB zmierni symptómy problémov, vlády nebudú pod tlakom, aby riešili ich príčiny. V septembri jej prezident Mario Draghi oznámil, že zasiahne. A došlo na varovné slová. Akurát trochu naopak...
Rozhodnutie ECB sa ukazuje ako doteraz najzásadnejší krok na potácavej ceste krízou eurozóny. Znížilo úrokové miery pre štáty periférie, oslabilo špekulatívne útoky. Zároveň znížilo tlak na európskych politikov, aby pokračovali v reformách. Aby nedošlo k omylu: nie „reformách“, ktoré krajinám v problémoch ordinujú medzinárodní veritelia. Ale v reformách vo fungovaní menovej únie. Morálnymi hazardérmi nie sú zvyčajne podozriví (Gréci, južania, nazvite si ich akokoľvek), ale najväčší moralizátori.
V lete sa nemecká kancelárka (a nielen ona) oháňala politickou úniou. Po jej vytvorení mali prísť prípadné eurobondy či iné nástroje transferov a spoločných garancií. Dnes je to lanský sneh. ECB kúpila Angele Merkelovej čas, a tak môžu nepríjemné otázky počkať na obdobie po parlamentných voľbách.
Ďalší príklad. Keď eurozóne v lete tieklo do topánok, dohodla sa na vytvorení tzv. bankovej únii s troma piliermi: spoločným bankovým dohľadom, spoločným systémom reštrukturalizácie problematických bánk a spoločnými garanciami vkladov. Odvtedy Berlín (s príležitostnou podporou iných) dohodu spochybňuje alebo aspoň zdržiava jej naplnenie. ECB kúpila čas, problém prepojenia slabých bánk a napätých verejných rozpočtov sa zrazu nejaví taký akútny. Nepríjemné a nepopulárne rozhodnutia môžu počkať. Diskusie zamrzli na otázke spoločného bankového dohľadu.
Aj posledné stretnutie ministrov financií začiatkom tohto týždňa sa skončilo bez dohody – najmä „vďaka" nemeckému ministrovi. No jeho argumenty sú slabé. Prvým je potreba oddeliť rozhodovanie o menovej politike od funkcie dohľadu. Je to právne komplikovaná otázka, v ktorej by sa mohlo naraziť aj na potrebu zmeny zmlúv a do toho sa nikomu nechce. Nie je však vôbec zrejmé, prečo je oddelenie nevyhnutné.
Druhou námietkou je, že ECB nemá dostatočné kapacity na kontrolu všetkých 6-tisíc bánk v eurozóne. Preto sa má zamerať iba na dôležité v systéme, ostatné prenechať národným autoritám. Opäť nie argument, ale zdržiavanie a zahmlievanie.
ECB by v praxi prenechala výkon väčšiny „bežných“ úloh národným autoritám. Dôležité však je, že by mala právo pozrieť sa na ktorúkoľvek banku, ktorá by mohla spôsobiť problém. Vrátane nemeckých regionálnych sporiteľní so silnými politickými prepojeniami. Európska únia si dala termín do konca roka. Budúcotýždňový summit prinesie, v tom najlepšom prípade, nedostatočný kompromis. A to sme sa ani nezačali baviť o zásadnej otázke spoločného fondu na reštrukturalizáciu bánk a garancie vkladov.