Tretia strana
Politikov v žiadnom prípade netreba ľutovať. K moci sa derú dobrovoľne a dobrovoľne na seba berú aj zodpovednosť za riadenie rezortov. Lenže žiaden protest, ani ten najnovší lekársky, sa netýka iba dvoch strán: tých nespokojných a tých pri moci. Sú tu ešte tí, ktorí si nemôžu vybrať, kde chcú stáť – v tomto prípade pacienti.
Ministerka zdravotníctva Zuzana Zvolenská je dnes asi tým posledným človekom, ktorý by sa mal oháňať Zákonníkom práce. Je celkom možné, že ho lekári, ktorí v poslednej chvíli odmietli nastúpiť do služieb, porušili. Neboli však prví.
Zákonník sa v zdravotníctve porušuje dlhodobo práve na úkor lekárov, ich zdravia a ich pracovných výkonov. V konečnom dôsledku na úkor pacientov. Deje sa tak za tichého súhlasu ministrov zdravotníctva, čiže od jari tohto roka aj Zvolenskej.
Lekár, ktorý je nútený (pracovnými okolnosťami, možno aj priamo vedením nemocnice) súhlasiť s takým množstvom služieb za rok, aké vysoko prekračuje sumu nadčasov povolenú práve Zákonníkom práce, je už od začiatku nútený tento predpis porušovať. So všetkými následkami. Napríklad s takými, že ak spraví chybu, nikoho nezaujíma, koľko služieb odslúžil a ako sa to odrazilo na jeho únave či nesústredení. Pacienta, ktorého to ohrozuje, to samozrejme nezaujíma vôbec. Chceme tvrdiť, že je to tak v poriadku? A chceme lekárom tvrdiť, že je v poriadku, ak nie sú za to enormné množstvo odpracovaného času aspoň primerane odmeňovaní?
Tu nejde o to, či má niekto tisícpäťsto, alebo dva a pol tisíca eur mesačne. Argument, že má niekto zabudnúť na časť peňazí, ktoré mu normálne patria, pretože „veď aj tak má pekný plat“, je obyčajná drzosť.
Ministerka, ktorú vraj lekári už v lete upozorňovali na to, že vyčerpali „oficiálnu“ celoročnú kvótu nadčasov, by mala zákon brať do úst veľmi opatrne. Spolu s ňou aj jej kolegovia vo vláde. Je úplne jedno, či tento stav iba zdedili – zdedili ho dobrovoľne.
To, že by politici mali šetriť vyhrážkami, však ešte neznamená, že ticho musia byť aj všetci ostatní. Opustiť pacienta bez prípravy – v poslednej chvíli – je totiž nemorálne. Aj keby mu to malo „iba“ spôsobiť nepohodlie hrozbou jeho prevozu do inej nemocnice.
Iste, každý protest či štrajk ráta aj so „spoluúčasťou“ tretej strany. Lenže hádam je istý rozdiel medzi tým, keď štrajkujúci učiteľ žiada o trpezlivosť rodičov jeho žiakov, a tým, keď sa protestujúci lekár spolieha na „pochopenie“ od niekoho, kto je v jeho rukách, pretože je práve v nemocnici na lôžku.
Ak aj necháme bokom Žilinu, lekári majú plné právo byť nespokojní s nadčasmi, alebo s tým, ako sa napĺňa – nenapĺňa sa memorandum podpísané s minulou vládou. Nie je však tajomstvom, že už vtedy pred rokom išli až po samú hranicu ohromného risku. Kde berú tú istotu, že môžu opäť na tejto hranici balansovať? A kde berú istotu, že ak sa nič nestalo minule, nestane sa ani teraz?