Ako na vec
Bola že to mediálna udalosť, keď minister Počiatek vymenil pohodlie vládnej limuzíny za tvrdú lavicu v „štiavnickej Anči“, aby následne mohol všetkým oznámiť, že túto železničnú trať zatiaľ nezruší.
Miestni ľudia i aktivisti bojujúci za jej záchranu si na chvíľu vydýchli. Nový grafikon na tejto trati je síce osekaný na minimum, ale Anča bude i naďalej premávať. Lenže je otázne, kto ňou bude cestovať, keď v stanici Hronská Dúbrava nebudú stáť rýchliky.
O rok tak bude môcť ministerstvo pokojne vyhlásiť, že táto trať je dlhodobo nevyťažená, stratová, a preto je ju nutné zrušiť.
Je to skvelá ukážka, ako sa dajú veci robiť „elegantne“, bez toho, že u ľudí vyvoláte verejné pohoršenie – tým, že sa zablokuje jedna vec, sa napokon nepriamo dosiahne požadovaný cieľ, prípadne aj ďalšie veci (nebolo by žiadnym prekvapením, ak by ministerstvo zrušilo i trať smerujúcu z Dúbravy na sever – do Kremnice a Vrútok).
Ľudom tak v pamäti zostane len minister, ktorý sa viezol v motoráčiku a dal prísľub. A na zvyšný kontext sa zabudne. Skvelé PR!
No ešte horšie ako samotné zrušenie trate je ministrovo vyhlásenie, že za systémové riešenie považuje „skôr obnovu cestnej infraštruktúry územia, ako nákladné udržiavanie železničnej premávky“.
Takéto „systémové riešenie“ by ministri dopravy v krajinách, kde obyvateľstvo oveľa citlivejšie pristupuje k environmentálnym otázkam, museli na druhý deň dementovať. U nás nie.