Prečo sa nebáť tabúľ
Na železničnej stanici Okoličná na Ostrove cez víkend skupina aktivistov nainštalovala modrú tabuľu, kde popri slovenskom označení obce bol i maďarský nápis Ekel. Podobné „happeningy“ sa na juhu Slovenska konali už niekoľkokrát, no vždy s rovnakým výsledkom – maďarská tabuľa v priebehu niekoľkých dní zmizla alebo bola vandalmi poškodená.
Iracionálny pocit ohrozenia Maďarmi u mnohých pretrváva a akákoľvek pripomienka, že Slovensko je multietnická a viacjazyčná krajina ich zjavne dráždi.
Aj byrokratický šimeľ, ktorý oficiálne takéto označenie tabúľ nepozná, im (zatiaľ) dáva za pravdu. No pritom sa stačí posadiť do lokálky smerujúcej napr. do Prievidze a z reproduktorov sa pred každou zastávkou ozve oznam v nemčine. A zjavne nikomu ani len nenapadne, že by mohlo ísť o akýsi nemecký „revanšizmus“…
Môcť komunikovať vo svojom rodnom jazyku je niečo také prirodzené, že úvahy o tom, že za snahou aktivistov o dôslednú dvojjazyčnosť treba vidieť formu skrytej maďarizácie, sú, slušne povedané, absurdné.
Jazyk je najdôležitejším atribútom etnika. Dokiaľ existuje jazyk, existuje i dané spoločenstvo. Bez neho sa zo slovenských Maďarov raz môže stať už len relikt, akým sú dnes poľskí Kašubovia alebo Lužickí Srbi v Nemecku.
Ak nám záleží na rôznorodosti našej krajiny a dobrom spolužití, malo by nám záležať i na podpore menšinových jazykov.