Nadnárodná holdingová plť
V diskusii o možnom predaji U. S. Steelu Košice sa často zabúda na fakty. VSŽ sa privatizovali v niekoľkých etapách, najprv kupónovou metódou.
Podnik vtedy spolu so štátom kontrolovali privatizačné fondy. Neskôr Fond národného majetku predal priamymi predajmi balíky akcií niekoľkým firmám.
V deň, keď parlament vyslovil nedôveru premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, vláda na svojom poslednom rokovaní schválila predaj necelých 10 percent akcií VSŽ spoločnosti s ručením obmedzením Manager. Samotné akcie sa prevádzali v Stredisku cenných papierov SR v noci z 11. na 12. marca 1994. Aj firma Manager bola založená v deň schválenia tejto privatizácie. Akcie v hodnote 1,5 miliardy korún vláda predala za približne 311 miliónov. V prvej splátke vlastníci platili iba 15 percent kúpnej ceny. Peniaze získal Manager v Priemyselnej banke a Banke Slovakia. Ak sa dnes slovenskí podnikatelia ponosujú, že im vláda nedáva stimuly, mali by si spomenúť na to, že k majetku, ktorý bol kedysi verejný, sa dostali za päť korún a šiestu dlaň.
Neskôr 10 percent akcií získala zamestnanecká akciová spoločnosť Hutník a v poslednej etape 15 percent akcií firma Ferrimex, v ktorej mal veľký podiel obchodník s cennými papiermi ARDS. Tým sa zahmlievala vlastnícka štruktúra, lebo nebol známy konečný majiteľ podielu vo Ferrimexe. Dôkazom toho, že VSŽ mali pre Mečiara kľúčový význam, je to, že sa prezident firmy Alexander Rezeš stal ministrom dopravy. Jedným z poradcov premiéra bol v tom čase ekonóm Peter Staněk, ktorý vo vláde na poste štátneho tajomníka ministerstva financií vystriedal Jozefa Magulu. Staněk vtedy presadzoval koncepciu významu nadnárodných holdingov v ekonomike.
Po vstupe Rezeša do vlády ho vo funkcii prezidenta podniku vystriedal jeho syn Július spolu s mladými neskúsenými manažérmi. Tí začali špecifickým spôsobom uskutočňovať myšlienku budovania nadnárodného holdingu tak, že si jej autor musel trhať vlasy. Podnik sa premenoval na VSŽ Holding a roztrieštil sa na množstvo spoločností, cez ktoré z podniku odtekali peniaze. Okrem toho kúpili oceliareň v Maďarsku a valcovňu vo východnom Nemecku. Oba podniky boli stratové a neznamenali prínos, ale zbytočne vynaložené finančné prostriedky.
Najväčšiu stratu mal však Holding VSŽ z kúpy Investičnej a rozvojovej banky, kde kúpil len názov, lebo v banke bolo neúrekom nesplatených úverov a tak sa dostala do nútenej správy. Nakoniec ju musela zachraňovať prvá vláda Mikuláša Dzurindu, ktorá do nej naliala množstvo peňazí. Podnik si v druhej polovici 90. rokov začal požičiavať. Úvery získal od zahraničných bánk, ale aj od domácej VÚB. Tá mala záložné právo spojené s možnosťou exekúcie majetku na jadro podniku VSŽ Oceľ.
Dôkazom toho, že mladí manažéri nemali skúsenosti, je aj to, že na jeseň 1998 museli zaplatiť niekoľko úverov naraz. Podnik neskrachoval, no dostal sa do stavu, že nemal peniaze. Existovala možnosť, že VÚB ako štátna banka získa kontrolu nad jadrom firmy. Nestalo sa tak, lebo vláda bola slušná nielen voči štátnej banke, ale i voči ostatným veriteľom.
Predaj košických oceliarní bol teda výsledkom zlého finančného riadenia a mylne interpretovanej koncepcie nadnárodného holdingu. Tie zmenili v roku 1998 VSŽ Holding z vlajkovej lode slovenskej ekonomiky na vlajkovú plť, ktorá klesla na dno.