Aké Slovensko?
Kroky druhej vlády Roberta Fica svedčia sociálnodemokratickému názvu jeho strany viac ako tie z rokov 2006 až 2010.
Smer prebral väčšinu voličov Vladimíra Mečiara a podarilo sa mu tiež pritiahnuť významnú časť milovníkov SNS. Napriek tomu Fico prestal s hysterickým maďarofóbnym slovníkom a zdržiava sa aj lacných komentárov k rómskej problematike. Podarí sa mu však aj dzurindovský kúsok a ponúkne konzistentný program rozvoja spoločnosti, ktorý v kríze akútne potrebujeme?
Napriek ústupu nacionalistickej rétoriky a menšieho vplyvu postkomunistov v spoločenských otázkach zostáva Smer aj po tohtoročných voľbách skôr sociálno-konzervatívnou ako ľavicovo-modernistickou stranou. Nemusí ísť len o postoj k registrovaným partnerstvám či presun menšinovej a ľudskoprávnej agendy do rezortov vnútra a diplomacie, ktoré európskej ľavici nesvedčia. Ako zdatný politický katolík sa napríklad premiér hneď po vymenovaní ohlásil na audiencii u kardinála Jána Korca, podobne ako v roku 2006. Mnohým pozorovateľom sa to nezdá na socialistovi čudné, veď len išiel pozvať cirkev na dialóg so štátom.
Horšie je, že na rómsku agendu, oblasť, v ktorej u nás najpríkrejšie vidno chudobu, nerovnosť a nevedomosť – toť najdôležitejšie témy modernej ľavice – si najsilnejšia strana v porevolučných dejinách prenajala naivných externistov.
Pri politike večne usmiateho ministra školstva, nápadne pripomínajúcej bradatého kresťanského predchodcu s fajkou, však už možno začať uvažovať rovno o omyle. Vhodné by bolo konkrétne predstaviť, ako školstvo zlepšiť vrátane odmeňovania učiteľov. Zatiaľ však počuť iba šumy akoby z pomečiarovského obdobia, keď boli ešte sociálne náklady na zmenu malé: najprv reštrukturalizovať (rozumej prepúšťať), potom uvidíme (rozumej pár percent k platu)!
Starú národnú kazajku Smeru by oživila, keď už vymeniť sa nedá, napríklad aj taká sociálnodemokratická myšlienka ako multikultúrna výchova. Na pokojný život všetkých, aj tých v automobilkách, totiž treba veľa zdatných občanov, nielen „pospolité frustrované deti“.
V ekonomickej oblasti sa najväčšími kritikmi Ficovej politiky stali neoliberálni konzervatívci, ktorí zradikalizovali agendu stredopravých strán a začali udávať jej tón. Ich hviezdna chvíľa nastala, keď potopili vlastnú vládu v októbri 2011 pre euroval. Zamenili tak solidaritu k voľnému trhu za slobodu národných hodnôt a vlastné atomizované ego. Veď podľa vyjadrení bývalej britskej premiérky Margaret Thatcherovej, ktorá stelesňuje začiatok ekonomickej politiky ústiacej do dnešnej krízy, nie je nič také ako spoločnosť, len jednotlivec!
Už dlhšie sa veci javia tak, akoby v opozícii všetci stavili na populizmus sociálnych dávok a triednu nenávisť. V tom sa od Fica, keď bol v ich postavení, nelíšia: obom prekážajú oligarchovia tých druhých a čoraz viac Rómovia, keďže Maďari vymierajú.
Náprava súdov, ekonomiky a potláčanie korupcie, po ktorých volá deklasovaná opozícia, vízie nepotrebujú, stačí začať robiť zásadovú politiku. Politik budúcnosti však navyše musí ponúknuť rozvojový program v dvoch zásadných veciach, ktoré trh nevyrieši, a v 90. rokoch minulého storočia ešte nevyzerali ako skúška dospelosti štátu pre 21. storočie: v kvalite vzdelania a vedy za každú cenu a v rómskej inklúzii.
To, že takýto program premiér Fico nemá, neprekvapuje. Ale to, že sa aj v roku 2012 budeme handrkovať o platy učiteľov v sume jedného či dvoch stimulov spriateleným podnikateľom a jedinou alternatívou bude obyčajný populizmus v rómskej agende, si nezaslúži ani slovenská pospolitosť.