Džungľa
Rukou vypísané bločky sa u nás stali minulosťou v roku 1994, keď ministerstvo financií zaviedlo povinné registračné pokladnice. Zákon sa nevzťahuje len na zopár výnimiek, ktoré iste tiež vyrábajú nejakú tú dieru v rozpočte, no najneprehľadnejšiu džungľu predstavujú lekárske poplatky.
Na Slovensku totiž neexistuje zoznam, za čo všetko ich lekári môžu vyberať. Ich výšku síce reguluje zákon o cenách, ale v praxi to skôr vyzerá, akoby si ich určovali len tak od buka do buka.
A tak sa pokojne môže stať, že pacient, ktorý sa telefonicky objedná na konkrétny čas, u jedného lekára zaplatí 10 eur, u druhého 15 eur a u tretieho má túto službu zadarmo. Príkladov je množstvo – od vstupných poplatkov pri prvej návšteve lekára špecialistu až po absurdity typu poplatok za klimatizovanú ambulanciu. Samostatnú kapitolu potom tvoria zubní lekári, u ktorých sa všetko platí „na drevo“, a väčšinou nejde o malé sumy.
Tak či onak, paragón, ktorý pacient dostane od lekára, zväčša nie je daňový doklad, čím sa vytvára priestor pre podvody.
Ak napríklad výpis z katastra stojí všade rovnako 8 eur, lebo existuje jednotný sadzobník správnych poplatkov, tak rovnaký sadzobník by malo čo najskôr vypracovať i ministerstvo zdravotníctva, aby sa chaos v platbách u lekárov raz a navždy skončil. A navyše, keď si registračné pokladnice dokázali zadovážiť všetci živnostníci, ktorí často zarábajú len zlomok toho čo doktori, niet najmenšieho dôvodu, aby tak neučinili i oni.