Bude Kuba ďalšia korisť?
Ak sa o Kube hovorí ako o „zrelom ovocí“, nie je to zo vzduchoprázdna spadnutý štylistický zvrat. Je to presné slovné spojenie, ktoré v apríli 1823 zaviedol minister zahraničných vecí USA John Quincy Adams ako súčasť tzv. Monroeovej doktríny. Hovoril tomu „zákony politickej gravitácie“.
Základom premisy bolo, že ostrov bude vždy priveľmi riskantné napadnúť vojensky. A tak „ovociu“ treba aktívne pomôcť zhniť. Potom samo odkväcne do nastrčeného koša „severoamerickej únie, ktorá si podľa rovnakého prírodného zákona nemôže dovoliť nechať ho spadnúť mimo svojej náruče“. Preto hocikto, kto si dovolí spochybniť právo súčasnej Kuby odporovať obnovenej vlne severoamerického koristníctva, sa vedome či nevedome podieľa na rasizme vybudovanej politike, ktorá sa vo vzťahu k tretiemu svetu stala základom univerzalizovaných noriem Západu. Ak to teda minimálne Európa myslí so svojím odporom proti pravicovému extrémizmu a s právom na sebaurčenie štátov vážne – a ak si uvedomuje, že nespravodlivosti už nielen exportuje, ale sa aj stáva ich obeťou – mala by sa konečne, po dlhých rokoch podliehania záujmom inštitúcií „na podporu demokracie“, postaviť za tie krajiny, v ktorých celé desaťročia na znemožňovaní demokratického vývoja aktívne spolupracovala.
Asi nebudete očakávať od dieťaťa, ktorému sa dostávajú len kopance, že sa z neho vyvinie zdravý človek s prístupom k výsadám privilegovaných. Ale vy do neho kopete zámerne, pretože vedome nechcete, aby malo rovnaké práva ako vy. Teší vás, keď robí chyby, desia vás jeho zásluhy, idete prasknúť zlosťou, že napriek vašej hrubej sile je stále symbolom vzdoru a pomoci „vyhnancom tohto sveta“, parafrázujúc Frantza Fanona. Tak mu túžite zasadiť posledný kopanec. Viete, že môžete, pretože skoro celá medzinárodná komunita je priveľmi zbabelá alebo priveľmi vydierateľná na to, aby z obete prestala robiť vinníka. Presne o to ide Spojeným štátom, pre ktoré navrhované ústupky Kuby nie sú dosť, chcú absolútny voľný trh – akoby ním už dávno nepriviedli svet do kolapsu.
