Pohárová hanba
Keby nešlo o vážnu vec, takú zábavu slovenský futbal ešte nezažil. Z finále pohára sa stala najtrápnejšia fraška.
O súťaž, ktorú poslali už dávno nie na druhú, ale desiatu koľaj, ktorá seriózne nikoho nezaujíma, vrátane futbalovej generality, klubov i fanúšikov, sa rozpútala bitka.
Zväz neúčasť divákov nepripúšťal, polícia vetrila nebezpečenstvo, lebo môže dôjsť „k ohrozeniu života, zdravia a hromadného narušenia verejného poriadku“. Priam neuveriteľné. Zopár hodín pred plánovaným výkopom diváci nevedeli, na čom sú, hoci sa hrá v pracovný deň a (pre nich) na druhom konci republiky.
Vyznieva komicky, že na absolútnu väčšinu futbalových stretnutí už diváci prestali beztak chodiť. V uplynulom ligovom kole bola najnižšia návšteva na Slovane (1496) a druhá v Trnave (1844). Semifinále sa hrali v oboch mestách pred prázdnymi tribúnami. Až doteraz bol pohár povinnou a nudnou jazdou.
V civilizovanej, normálnej krajine je absurdné, aby polícia diktovala, či sa má futbalový zápas hrať alebo nie. Pohárová minca má aj druhú stranu: nebyť polície, niektoré stretnutia Slovana a Trnavy by organizátori vlastnými silami sotva zvládli a hrozila mela.
Organizátorom zápasu je zväz, on si navaril nestráviteľnú kašu. Všade na svete je minimálne niekoľko mesiacov jasné, kde sa bude hrať, koľko budú stáť lístky, ako sa budú predávať. Ani jedna zo zainteresovaných strán nesmie mať najmenšiu pochybnosť. Zväz o dejisku rozhodol pred mesiacom, donedávna nebol známy čas výkopu, ani jeho organizácia.
Futbal je v tejto hanbe úplne nevinne. Nezaslúži si, aby ho niekto zatrhol. Možno je riešenie nakoniec úplne jednoduché. Stačilo by vyhodiť zo stoličiek niekoľkých funkcionárov…