Na jednu bránku
Pred dvoma rokmi prevalcoval s nečakanou ľahkosťou súperov. Stal sa prezidentom najmä malých a chudobných. Futbalový plebs ho po prvom hodnotení jeho vládnutia opäť podržal.
Bola to hra na jednu bránku. Kováčik mal drvivú prevahu a dosiahol na domácej pôde výhru, o akej jeho Dukla môže na Štiavničkách len snívať.
Vo voľbách viceprezidenta prešiel jeho kandidát. Odklepli mu bez straty kvetinky nové stanovy, čo považuje za najdôležitejší triumf, odkedy funkcionárči. Delegáti šokujúco odhlasovali, že nechcú ani počuť pripomienky a zatrhli diskusiu na túto tému.
Stáva sa silným hráčom nielen na futbalovom poli. Dostal voľné ruky na rokovanie so SZTK i SOV. Žiada väčšiu moc i peniaze pre futbal, chce rokovať o koncepcii a financovaní športu, odmieta stavať strechu, ktorá padne všetkým na hlavu.
Za dva roky zmenil všetko od gruntu: presťahoval zväz do novej budovy, zriadil nové oddelenia, dotiahol neznáme tváre, ovládol výkonný výbor, zmenil logo zväzu… Môže vládnuť večne ako Habsburgovci v Uhorsku.
So šéfom Únie ligových klubov si o futbale už dávno nehrkúta do uška. O tom potom. Tittel z titulu svojej funkcie do výkonného výboru patrí, ale najmä malé kluby ho z neho vyšupli v dohodnutom hlasovaní. Bolo to nové vykopanie vojnovej sekery. Rozpory medzi amatérskym a profesionálnym futbalom sa vyostria.
Kováčikovi frčka do Tittelovho nosa možno polichotila, ale radosť z nej vraj nemá. Futbal potrebuje každého bojaschopného muža. V kase vidieť na dno, zväz má na krku dlhy, rozpadávajúce sa štadióny zívajú prázdnotou a ani na hru reprezentácie sa nedá príliš pozerať.
Víťaz je jasný, ale ak mu je futbal milý, niet mu čo závidieť.