Hore sa stále nechumelí
Výkonnému výboru trvá večnosť, kým sa rozkýve. Za oknami zúri malá futbalová revolúcia, nespokojnosť zúfalých fanúšikov rastie (ako inak nazvať, čo sa dialo na štadióne za Starým mostom?) a tí čo riadia futbal, čušia ako voš pod chrastou.
Pred ôsmimi rokmi na prahu kvalifikácie po troch góloch od Portugalska palácová revolúcia zmietla trénera i šéfa zväzu. Konala sa mimoriadna konferencia, v dusne hrozili bojkoty a štrajky. Pekné heslá zapadli prachom. Vládne nedôvera a netransparentnosť. A je viac dôvodov buchnúť do stola. Posledný vývoj nie je len o prehrách, o tom, že slovenský futbal si opäť natĺkol ústa.
V roku 1998 sa stali hybnou pákou prvoligové kluby. Kam to dotiahli, viď smutná realita. Vo výkonnom výbore, ktorý by mal zostať nezávislý, sedia zástupcovia šiestich klubov. Na Slovensku futbal spoľahlivo rozdeľuje a výkonní ťažko nachádzajú spoločnú reč. Keby niektorí úspešní podnikatelia rovnako kočírovali firmy, hrozí, že vyjdú na psí tridsiatok.
Na najvyššom poschodí akoby sa nechumelilo. Šéfstvo už odkleplo reprezentačného maséra i fyzioterapeuta. Verejnosť akurát nevie, čo si myslí o témach, ktoré frčia. Ani o obvineniach na transparentoch, ktoré hlásajú, že body sa v lige kupujú a SFZ je synonymom korupcie a hanby.
Ligová komisia už pochováva spackaný model. Nedožil sa prvej jesene a vo vzduchu visí x-tá reorganizácia. Posledná utvára priestor na podvody, tímy si v ňom môžu beztrestne robiť z divákov dobrý deň. Muchy treba vychytať.
Na nečestnú hru však neexistuje amnestia, neospravedlní ju nijaký systém. Súčasný je nedomyslený. Ale slovenský futbal chorý. To je ťažšia diagnóza.