Hraj, Hudáček, hraj!
Bratská láska! - zakričal naoko nasrdene Branko Radivojevič, keď v závere nedeľňajšieho predzápasového rozkorčuľovania Libor Hudáček zo samostatného nájazdu prekonal brata Jula a Radivojevičov pokus chytil.
Záver tréningov spravidla patrí súbojom korčuliarov zoči-voči proti brankárom.
V slovenskej hokejovej reprezentácii pôsobí ďalšie bratské H-duo: Libor a Július Hudáčkovci. O dva roky mladší útočník Libor už predstihol brankára: proti Kanade absolvoval premiérový štart na majstrovstvách sveta. Julo je síce na druhom šampionáte, ale na prvý zápas stále čaká.
„Žijem ako v sne. Dal som víťazný gól Košiciam v predĺžení siedmeho zápasu finálovej série, mám titul so Slovanom. Onedlho na to po pozvali do reprezentácie – a vzápätí som cestoval na majstrovstvá sveta. V prvom zápase som sa dostal do zostavy a nastúpil proti Kanade! Akurát ma mrzí, že som z veľkej šance nevyrovnal na 1:1. Trafil som nohu súperovho hráča. Každý hokejista má svoje sny. Mne sa teraz rýchlo plnia,“ vraví čiperný 21-ročný útočník Slovana i reprezentácie.
Vo formácii so Šatanom a Surovým zvládli niekoľko pekných kombinácií. Tréner Vladimír Vůjtek označil mladšieho Hudáčka za najlepšieho slovenského útočníka v zápase proti Kanade, pochválil ho aj kapitán Zdeno Chára.
Pociťoval pred súperom zvučného mena rešpekt?
„Na začiatku som mal trochu nervy. V prvom a druhom striedaní som sa trochu bál, ale potom som sa dostal do hernej pohody. Brat ma povzbudil – povedal mi, aby som hral svoju hru, že tiež sú to len chlapci z mäsa a kostí ako my. Slová uznania ma tešia, no vzťahujú sa len na jeden zápas. Vynasnažím sa, aby bol na ne dôvod aj po ďalších.“
Nad odpoveďou na otázku, kto je teraz najlepší hokejista v rodine, nezaváhal. „Otec. Zatiaľ ma veľmi nechválil, aj keby som hral ako Ovečkin. Uvidím, čo mi povie po šampionáte. Dúfam, že tu nejaký gól dám, aby som sa nevracal naprázdno.“
Ako vidí starší brat mladšieho?
„Sebavedomý, zdravo drzý, technický typ hráča. Šport máme v rodine v génoch: z otcovej strany hrali všetci hokej alebo futbal. K hokeju nás priviedol otec, hrával za Spišskú Novú Ves. Keď sa rozhodoval medzi hokejom a vysokou školou, stavil na istotu a šiel na vysokú,“ približuje 23-ročný Július rodinnú hokejovú genézu.
„Odmalička sme ťahali jeden druhého. Libor má super povahu, vedie bezstarostný život.“
Čo to znamená? „Z ničoho si nerobí ťažkú hlavu, problémy si nepripúšťa. Veľmi som sa tešil, keď som videl, čo všetko si dovolil v prvom zápase. Väčšinu ľudí svojím výkonom asi príjemne prekvapil. Aj mňa. Viem, že je dobrý hokejista, ale netušil som, že sa tak rýchlo prispôsobí vyššiemu levelu, ktorý je na majstrovstvách sveta.“
Julo si však užíva jednu výhodu: keď ho po tréningu najmladší hráči plus niektorí nováčikovia v tíme (Tatar, Hovorka, Špirko, brat Libor) volali, aby si s nimi strihol, kto odnesie z ľadu puky, len sa schuti usmial. Z výrazu jeho tváre sa dalo odčítať – to je vaša povinnosť, mládenci.
Zvykové právo nepustí – hokejová univerzita sa začína aj odnášaním pukov v plastových nádobách. I rešpektovaním hráčov, ktorí majú viac účastí na MS. Preto dres s číslom 90 nosí Tomáš Tatar, takmer o tri mesiace mladší než Libor, ktorý mal deväťdesiatku v Slovane. A tak si vzal 21-ku: ročník narodenia vymenil za aktuálny vek.