NÁZOR: Pokora svedčí
Takto pred rokom dav Martina Kližana vypískal. Na tribúnach, pred televíznymi obrazovkami, na sociálnych sieťach, v internetových disusiách, v médiách.
Martin Kližan.
Za chladný prístup k reprezentácii, výrok o neandertálcoch, potkanoch i kritiku kapitána. Zaslúžene. A zrejme aj dostatočne.
Lenže ak dokážeme kritizovať, musíme vedieť aj pochváliť. Najlepší slovenský tenista uplynulej dekády si to tentoraz zaslúži.
Za víťazstvo nad Damirom Džumhurom – mimochodom, jeho výkon bol famózny a spĺňal svetové parametre. Nie elitnej stovky, Kližan v sobotu rúbal oveľa vyššie. Uznanie mu však patrí predovšetkým za prejav. Na kurte, ale aj mimo neho, počas zápasu i po ňom.
„Chcel by som sa ospravedlniť niektorým ľuďom, ktorým som povedal nie práve lichotivé slová. Mrzí ma to. Človek potrebuje nejaký čas na to, aby vyzrel. U mňa to prišlo trošku neskôr,“ povedal novinárom na tlačovej konferencii.
Skvelé! Úžasné! Viac ako víťazstvo!
Príliš veľké ego je zdrojom sebaklamov, brzdou šťastia a medziľudských vzťahov. Kližan to svoje konečne prekonal. Pomohol nielen sebe, ale aj celému tímu. Hlasným „prepáč“ hádam definitívne zdolal samopašníka, ktorý zvykol vravieť: „som taký, aký som, iný už nebudem.“
Z chlapca z Petržalky je zrazu vyzretý muž – líder.
Kližan veľmi nápadne pripomínal svojho osobného trénera i daviscupového kapitána Dominika Hrbatého. Koncentráciou, bojovnosťou, víťaznou mentalitou a v neposlednom rade – pokorou.
Tá slovenskému tenistovi jednoducho svedčí. Nech mu to vydrží.
