NÁZOR: Dva tímy nemáme
Slovensko nemá dosť súcich futbalistov na dva národné tímy. O tom sme sa už presvedčili.
Najtrpkejšie v novembri 2013. Kozákov výber najskôr vyhral v Poľsku (2:0). Vzápätí tréner vymenil mužstvo, v základe zostal jediný hráč (Pečovský), ale nový mančaft zahanbujúco nezvíťazil nad Gibraltárom v jeho medzištátnej premiére (0:0).
Hapal poslal na Paraguaj jedenásť nových mužov. Experiment priniesol jediný rukolapný poznatok. Je jasné, prečo väčšina z hráčov, ktorí nastúpili v nedeľu na Tehelnom poli, s Walesom nehrala…
Radikálny trénerov ťah prekvapil. Buduje nový tím s mladíkmi, čo sa prejavuje najmä v obrannej línii. Sami potrebujú čo najviac spolu hrať a zohrávať sa. Nehovoriac o tom, že niektorí nenastupujú ani v kluboch a chýba im herná prax.
V minulosti tréneri často bazírovali na zohratosti a stabilite mužstva a aj v príprave tento trend umocňovali, aby vo vážnych zápasoch z toho profitovali. Harakiri so zostavou národného tímu si málokto dovolí.
Dvojica Ježek – Vengloš viedla azda najsilnejší tím československej histórie, ktorý získal s jasnou prevahou Slovákov európsky titul 1976. Ich zverenci neprehrali viac ako dva roky 22 stretnutí. Základ tímu sa nemenil, do zostavy zasahovali len zranenia či hľadanie alternatív na zopár otvorených postoch.
S Paraguajom to bola príprava a v nej sa aj skúša. Hapal nevyužil možnosť otestovať tím pred kľúčovým súbojom s Chorvátskom. V takom zložení určite nebude hrať. Nielen v Rijeke. Nikdy.
Až na brankárov si každý pripísal reprezentačnú čiarku. Bolo to „spravodlivé“ riešenie. Či však práve toto potreboval slovenský futbal pred vrcholom ročného úsilia, je otázne.
