Peťa bavilo všetko okrem školy
Neposedný chalan, ktorý stále pobehoval hore-dole. Taký bol malý Peter Gelle očami jeho o rok a pol staršej sestry Veroniky.
„Vždy sme si boli blízki a veľa času trávili spolu. Bol to malý nevychovanec,“ smeje sa Veronika Gelleová a prezrádza: „Rodičia ho museli dať na nejaký šport, aby ho unavili. Chodil na plávanie, kajak i džudo. Ja som bola skôr na tímové športy, do pätnástich som hrala basketbal. Na vodu ma to nelákalo.“
Škola nebola pre mladého športovca obľúbeným miestom. „Bavilo ho všetko, len škola nie. Neprepadával ani sa neučil na jednotky. Bol taký slušný trojkár. Najviac sa trápil s pravopisom a diktátmi. To mu nepasuje doteraz,“ tvrdí Gelleová.
Mamička štvorročnej dcérky Tamarky svojmu bratovi odmalička držala palce a fandila. Keď sa v šestnástich rokoch presťahoval do Trenčína, kde mal lepšie predpoklady na výkonnostný rast, chodila za ním na súťaže s celou rodinou. „Mal veľa tréningov a videli sme sa len cez víkendy. Preto, ak mal preteky, šli sme za ním. Ba niekedy sme ho išli pozrieť aj na tréning,“ vysvetľuje Gelleová.
Presun do Trenčína nebol pre mladého chalana zo Štúrova jednoduchý. Najmä spočiatku mal problémy zvyknúť si a cnelo sa mu za rodinou. „Zo začiatku tam nemal žiadnych priateľov. V nedeľu sa mu z domu vždy ťažko odchádzalo. Akonáhle sa mu však začalo dariť v športe, bolo to jednoduchšie. Videl, že má úspechy a všetko lepšie znášal. Našiel si kamarátov a už nemal problém. Odlúčenie mu vlastne pomohlo, rýchle sa osamostatnil. Vie si navariť, ožehliť, vyprať, všetky základné veci zvláda bez problémov,“ hovorí Gelleová.
Zatiaľ čo Peter prežíva okamihy pred pretekmi pokojne, jeho sestra je vždy poriadne nervózna. „Aj s mamou sme pod stresom, ona preto na vodu ani nechodieva. Ja však nesmiem chýbať na žiadnych veľkých pretekoch. Aj do Londýna ideme – ja, môj priateľ a otec, aby cítil našu podporu. Aj keď sa nestretneme, dobre mu padne i kontakt na diaľku bez slov. Každý bratov úspech ma dojme, poplačem si,“ priznáva.
Rodák z Nových Zámkov sa výraznejšie zapísal do povedomia športových fanúšikov až pred dvoma rokmi, keď si na MS v Poznani vypádloval striebro na neolympijskej 500 m trati. „Úspech ho vôbec nezmenil. Len si ešte stále nezvykol, že ho niekto spozná na ulici, prípadne na malé fanúšičky, ktoré mu domov posielajú listy,“ vraví Veronika a pridáva aj jeden zážitok: „Keď som ho prvýkrát videla podpisovať kartičku, opýtal sa dotyčného, prečo od neho vôbec ten podpis chce. Chcel by som byť raz tiež taký ako ty, odvetil mu chalanisko. Dojalo ho to.“
Olympijskú miestenku v K2 si Gelle vybojoval s Erikom Vlčekom vlani na MS v Szegede, do K4 sa dostal až na poslednú chvíľu, keď vymenil háčika Richarda Riszdorfera. „Všetky tie veci okolo K4 neznášal ľahko. Nechcel konflikty, preto na nikoho nenaliehal, že chce sedieť v lodi. No cítil, že zvládne obidve. Potešilo ho, ako to celé dopadlo,“ prezrádza Veronika.
Staršia sestra verí, že brat donesie z Londýna aspoň jednu medailu. „Spravil pre to veľmi veľa, už si zaslúži veľký úspech. Verím mu v oboch lodiach, teším sa na obe finále. Určite domov prinesie nejaký kov,“ nádejá sa Veronika.