Kodeš za triumf vo Wimbledone dostal 5000 libier

Ako hráč z východného bloku socialistických krajín zažíval zaujímavé situácie a rozmýšľal aj nad emigráciou.

Čím sa vám vryl rok 1968 do pamäti viac – okupáciou Československa alebo zlúčením amatérov a profesionálov v tenise?
Okupáciou, pretože tá bola strašne nečakaná. Situácia okolo tenisu bola na spadnutie už roky. Len sa nemohli jednotlivé organizácie a národné zväzy dohodnúť. Proti zlúčeniu boli najmä Američania. Najviac tlačili Angličania, najmä predstavitelia Wimbledonu.

Ako dlho tento proces dozrieval?
V tom období bolo množstvo promotérov, ktorí mali podpísané zmluvy so svetovými hráčmi. Najmä v USA. V roku 1967 vstúpil na scénu milionár Lamar Hunt. Získal hráčov, ktorých označovali za Handsome 8 (Osem fešákov – pozn. red.). Patrili tam Roche, Newcombe, Drysdale, Taylor, Pilič, Buchholz, Ralston a Barthes. Vedenie Medzinárodnej tenisovej federácie (ITF) sa vystrašilo, a preto sa začali rokovania. Zlučovanie najviac presadzovali Briti Herman David, Derek Penman a Derek Hardwick. David bol šéfom turnaja vo Wimbledone. Mesiac po amatérskom Wimbledone usporiadal turnaj ôsmich profesionálov. Vysielala ho aj BBC.

Čo tým David sledoval?
Chcel ukázať, aký je rozdiel medzi profesionálmi a amatérmi. Finále profesionálov bolo napokon kvalitnejšie.

Pomohol mu tento argument?
Nie, odporcov nepresvedčil. ITF opäť hlasovala proti otvoreniu turnajov. Vtedy sa David zaťal a povedal, že o rok usporiada len turnaj pre profesionálov. Na základe toho zvolala ITF na 30. marca 1968 do Paríža mimoriadne zasadanie členských krajín a schválila dvanásť otvorených turnajov. Blok socialistických krajín bol proti. Preto vznikli štyri kategórie hráčov – amatéri, profesionálni tréneri, zmluvní profesionáli a registrovaní. My sme patrili medzi registrovaných.

Po odhlasovaní ITF už prebiehalo všetko hladko?
Nie. Vznikli spory medzi turnajmi, ktoré z nich budú otvorené. Mohlo ich byť len dvanásť. Vtedy sa do toho vložil Hunt. Povedal, že profesionálov vlastní on a hrať budú tam, kde chce on. Len dvaja tenisti mohli hrať na turnajoch amatérov i profesionálov – ja a Nastase. Boli sme poloprofesionáli. V roku 1971 sme hrali v Ríme i v Štokholme a zdolali sme sa tam kopec Huntových profíkov. V septembri 1970 vyhlásilo WCT vlastný okruh pre rok 1971. Vznikla ďalšia vojna. Zároveň vznikala aj ATP a hráči už nechceli hrať tam, kde im prikazovali. Vtedy prišiel Jack Kramer s návrhom na založenie Grand Prix. Nakoniec sa ITF a WTC dohodli, že Huntov okruh bude od januára do apríla a od mája do decembra bude Grand Prix. Tým sa tenis otvoril a každý mohol hrať všetko.

Čo bolo pre tenistov najdôležitejšie?
Vytvorenie vlastnej hráčskej organizácie. ATP vznikla v septembri 1972 počas US Open. Prvým prezidentom bol aktívny hráč Drysden a výkonným riaditeľom Kramer. Nový okruh bol taký úspešný, že s menšími úpravami funguje aj dnes.

Splnili sa očakávania, ktoré ste mali v roku 1968?
Nesporne. Je potrebné povedať, že všetko sa mohlo udiať len preto, lebo tenis nepatril medzi olympijské športy. Tenis predbehol Olympijskú chartu i myslenie. Zaradil sa k profesionálnemu hokeju, golfu či boxu. Bol som jedným z prvých profesionálov v Československu (úsmev.).

Nemali ste problémy s vtedajším komunistickým aparátom v Československu?
V rokoch 1968 až 1971 sme mali neustále problémy. Potom nás Ústredný výbor Československého zväzu telesnej výchovy (ÚV ČSZTV) previedlo pod Pragosport. S nimi bol pokoj. Bola to obchodná spoločnosť a dodržovali sa pravidlá, ktoré boli dané. Náš tenisový zväz si najskôr určil podmienky – teda, ktoré turnaje sa budú rátať do reprezentácie, a ktoré môžeme hrať na seba. Potom išla zmluva na sekretariát ÚV ČSZTV a tam rozhodli, ktorí z nás budú poloprofesionáli. Po odpočítaní nákladov sme im odvádzali od 22 do 25 percent. Odmeny z niektorých turnajov mi zostali celé. Keď sme hrali za zväz, zaplatil nám náklady na cestu a ubytovanie, ale zobral odmeny. Dostali sme len diéty a vreckové.

Uvažovali ste niekedy nad emigráciou?
Keď som mal ísť v roku 1970 na Masters do Tokia, z ÚV ČSZTV nechceli pustiť moju manželku. Došlo k veľkému stretu medzi mnou a podpredsedom Oldřichom Hradcom a šéfom medzinárodného oddelenia Františkom Kroutilom. Nakoniec ju pustili. Vtedy to bola otázka áno alebo nie.

Mali ste už vybratú krajinu, kam by ste odišli?
Najskôr do Francúzska. Odtiaľ som mal ponuky. Prišli hneď po triumfoch na Roland Garros v rokoch 1970 a 1971. Nenašiel som odvahu na taký krok. Na druhej strane sa mi nedialo nič hrozné. Rozhodli sme sa s Nastasem vyčkávať.

Ako vnímali zmenu hráči z ostatných krajín vtedajšieho východného bloku?
Zaujímavá situácia nastala, keď v roku 1970 vyhlásil Hunt vlastný okruh WCT. Sovieti prekvapili, že naň vyslali Metreveliho s Kakuľjom. Odohrali celý okruh, čo bolo na tú dobu veľmi šokujúce. Hrali však pod nejakým amatérskym štatútom a určite odvádzali viac peňazí než my. Na druhej strane Rumuni Nastase a Tiriac, to mali ešte jednoduchšie ako my. Nepotrebovali víza a behali po svete ako chceli.

Urobili sa pri zlučovaní chyby, ktoré vnímate až teraz?
Situáciu komplikovali národné zväzy. Báli sa, že hráči nebudú reprezentovať v Davis Cupe. Alebo, že budú žiadať peniaze. A toho sme dnes svedkami. Pre nás, československých tenistov, bolo veľmi dôležité zasadnutie olympijských výborov krajín východného bloku, ktoré sa uskutočnilo v roku 1971 vo východnom Berlíne. Na ňom vystúpili Nemci s návrhom, že budú preferovať len olympijské športy a podporu ostatných utlmia. Vtedy vystúpil šéf ÚV ČSZTV Himl a povedal, že Československo to bude rešpektovať, ale zároveň bude ďalej podporovať športy, v ktorých je krajina úspešná. Medzi nimi bol aj tenis. A tak sa stalo, že Poliaci, Bulhari a východní Nemci to mali úplne v háji a nemohli hrať profesionálne turnaje. Neviem, čo by som urobil, keby sme dopadli ako oni. Vtedy nás Himl podržal.

Aké odmeny ste dostávali predtým na amatérskych turnajoch?
Dostali sme brúsenú vázu, pohár alebo poukazy na vecné ceny. Turnaje na to nemali. Až neskôr dávali aj vreckové. Štartovné dostávali zväzy za esá, akými boli Santana či Emerson. Ich cena bola 1000–1500 dolárov. Neviem, ako sa delili so zväzom. Keď prišli do Prahy Stolle alebo Roche, tak si každý odviezol debnu brúseného skla (smiech).

Viete si predstaviť ako by vyzeral tenis bez zmeny v roku 1968?
Neviem. Tenis sa zásluhou Phillippa Chatriera dostal aj na olympiádu, čo bola veľmi dôležitá udalosť. Chatrier žil v domnení, že ovplyvní olympijskú myšlienku. Myslel si, že keď budú na olympiáde štartovať najlepší tenisti, tak aj v ostatných disciplínach budú najlepší profesionáli. Veľa športovcov si myslí, že olympijská obec je pokrytecká. Napríklad vo futbalovom turnaji môžu hrať len hráči do 23 rokov. Mali by mať možnosť hrať všetci. Tak ako v tenise.

Čo si myslíte o dnešnom tenise?
Je to už príliš veľký biznis. ATP i WTA trošku prepískli. Tenisti majú kalendár veľmi nadupaný. V jednom týždni sú tri veľké turnaje na rôznych kontinentoch. Na menších turnajoch potom chýba kvalita. Aj v televízii je veľa tenisu. Ako riaditeľ turnaja som razil teóriu, že by mal byť v televízii až od semifinále. Tenisoví šéfovia chcú svoj šport porovnávať s Formulou 1. Ale tá má len osemnásť pretekov v roku. Problém je aj v mládežníckom tenise. Deti veľmi skoro hrajú o body. Namiesto zlepšovania podania behajú po turnajoch a pinkajú, lebo sa boja pokaziť a klesnúť v rebríčku. Naháňajú body a pritom im chýba technika úderov. V dvadsiatke zrazu zistia, že na špičku nemajú a musia skončiť. Bez vzdelania, ktoré tiež obetovali pre tenis.

Nezávidíte súčasným tenistom ich zárobky?
Nemám dôvod. Tí, ktorí hrali predo mnou, nedostali vôbec nič. Možno mi trochu prekážalo, že ani naše firmy nedokázali využívať moje meno v reklame. Žeby bola závisť väčšia než biznis?

Ale keby ste v dnešných časoch vyhrali dvakrát Roland Garros a raz Wimbledon, tak ste do smrti zabezpečený.
To hej, keby som sa narodil o desať rokov neskôr, bolo by to lepšie (smiech).

Koľko ste dostali za víťazstvá v Paríži a vo Wimbledone?
Za Wimbledon 5-tisíc libier. Za Roland Garros prvý rok 10-tisíc dolárov a druhý 12-tisíc. Z toho prvého víťazstva sa však najprv pokryli náklady celej zväzovej výpravy. Dostal som asi len polovicu.

Toľko majú dnes za prvé kolo…
Za prehru v prvom kole (smiech). Odmeny išli rapídne hore. V roku 1973 bolo za víťazstvo na US Open 25-tisíc dolárov, ako finalista som dostal 12-tisíc. O rok neskôr bral víťaz 50-tisíc, o ďalší už 100-tisíc. Bola to éra Borga, ktorý úžasne spopularizoval tenis.

Slovenská hokejová legenda Jozef Golonka nedávno v rozhovore pre jeden intertový portál uviedol, že nebyť bojkotu, tak Wimbledon nikdy nevyhráte. Čo si myslíte o jeho tvrdení?
To je názor pána Golonku. Človek nikdy nevie. Ak chcete vyhrať Wimbledon, musíte vedieť uhrať body pod veľkým stresom. Je jedno, kto stojí na druhej strane dvorca. Pre mňa vtedy neexistoval hráč, ktorého by som nemohol zdolať. V roku 1973 vo Wimbledone boli Connors s Borgom dobrí, ale nemali toľko skúseností. Obaja vypadli vo štvrťfinále. Neviem, či o tom pán Golonka vie (smiech).

Ako veľmi ovplyvnil bojkot kvalitu turnaja?
ATP to celé veľmi nafúkla. Z najlepších pätnástich hráčov nehrali len Newcombe, Ashe, Rosewall a Smith, ale všetkých som už predtým zdolal. Dva mesiace po wimbledonskom triumfe som za účasti všetkých rebelov, vrátane Lavera, uhral na tráve na US Open finále! V ňom som viedol nad Newcombom 2:1 na sety. Jedna loptička mi chýbala na víťazstvo, ktoré by ma vynieslo na post svetovej jednotky. Ešte aj dnes si pozriem na videu, ako mi dal eso…

Ktorý triumf si ceníte viac – parížsky alebo wimbledonský?
Veľa ľudí si ma cení za dva tituly z Roland Garros. Vnútorne však pre mňa znamená viac Wimbledon, pretože všetkých som dokázal zdolať na tráve. O mne sa vždy hovorilo, že som antukár. Napokon som bol na tráve dvakrát vo finále US Open a vyhral som Wimbledon a rok predtým som hral v semifinále. Zdolal som trávu a to bolo najväčšie víťazstvo.

**====== Jan Kodeš (62) ======

**

Pražský rodák bol jedným z najlepších československých tenistov. Na konte má tri grandslamové tituly. V rokoch 1970 a 1971 triumfoval na antukovom Roland Garros a v roku 1973 vyhral slávny Wimbledon. Okrem toho bol ešte dvakrát vo finále US Open (1971 a 1973). V kariére vyhral 25 turnajov vo dvojhre a 31 vo štvorhre. V rebríčku ATP bol najlepšie na 5. mieste. V československom daviscupovom tíme bol v rokoch 1964–80 a odohral najviac stretnutí. V roku 1990 ho uviedli do Siene slávy ITF. V rokoch 1992–96 bol predsedom Českého tenisového zväzu. Na turnajoch zarobil takmer 700-tisíc dolárov.