Mal 17 a v rukách zbraň hromadného ničenia. Keď sa však okolo neho začali motať krásne ženy, nevedel, čo s tým

V lete 1985 sa takýto okamih zhmotnil v podobe ryšavého mladíka s brutálnym podaním a nezlomným pohľadom.

Boris Becker mal sedemnásť, vek, keď väčšina jeho rovesníkov len háda, kam ich život povedie. On však 7. júla vkráčal na posvätný centrálny dvorec akoby nepoznal slová ako rešpekt či tradícia.

Od momentu, keď táto legendárna postava získala svoj prvý wimbledonský titul, uplynulo dnes presne 40 rokov.

Niektoré príbehy sa píšu pomaly, s rozvahou a hromadením skúseností, ten Beckerov je však úplne odlišný. Do Londýna pricestoval ako outsider. Bez nasadenia a veľkých rečí.

A predsa deň za dňom rozkladal tenisový poriadok. S každým víťazstvom ukrajoval z mýtu, že Wimbledon patrí len zrelým šampiónom.

Ako divoký kôň

Predstavte si malé nemecké mestečko Leimen, kde sa v roku 1967 narodil chlapec, ktorý mal zmeniť tenisový svet. Boris Becker, budúci „Boom Boom“, sa už ako šesťročný zapísal do miestneho tenisového klubu TC Blau-Weiss.

V škole nebol premiantom, no na kurte bol génius. „Vedel som, že ak nebudem vyhrávať, nikto si ma nebude vážiť,“ napísal vo svojej autobiografii.

V Nemecku, kde tenis nebol na úrovni futbalu, rýchlo pochopili, že Boris je iný. Aj preto Nemecký tenisový zväz doňho investoval vyše 1,3 milióna mariek, čo boli na tú dobu šialené peniaze. „Becker je ako surový diamant. Musíme ho len brúsiť,“ vravel o ňom Ion Tiriac, jeho neskorší manažér.

Becker bol od počiatku mixom drzosti a talentu. Jeho tréner Günther Bosch ho nútil posilňovať a behať, aby zvládal päťsetové súboje. Keď v roku 1985 prichádzali do Londýna, v rozhovore pre nemecký Der Spiegel povedal: „Boris je ako divoký kôň. Musíme ho krotiť.“

Napokon, jeho servis dosahoval na tú dobu skvelých 200 kilometrov za hodinu a súperi o ňom so smiechom vraveli, že je to zbraň hromadného ničenia.

Becker dominoval, už keď mal pätnásť. Na juniorských turnajoch v Európe spravidla zdvíhal trofeje nad hlavu. O rok neskôr sa prebojoval aj do finále juniorského Wimbledonu, kde síce prehral, no svet si všimol jeho štýl. „Je ako sopka – výbušný a nezastaviteľný,“ napísal redaktor zo Süddeutsche Zeitung.

Mal šestnásť, keď sa stal profesionálom. Pod vedením Tiriaca, rumunského obchodníka s ohňom v očiach, začal podpisovať prvé sponzorské zmluvy. Tiriac totiž videl v Beckerovi viac než len tenistu – videl rockovú hviezdu.

Prechod medzi dospelákov mal bleskový, veď v júni 1985, tri týždne pred Wimbledonom, vyhral turnaj ATP v Queen's Clube, kde ako nenasadený hráč šokoval skúsenejších súperov.

„Dokázal som si, že môžem vyhrať nad kýmkoľvek,“ vyznával sa nemeckým médiám. V rebríčku ATP sa vyšplhal na 20. miesto, čo bolo pre 17-ročného chlapca niečo ako sci-fi.

Akoby mu šlo o život

Napriek tomu nikto nečakal, že tento nemecký tínedžer, ktorý len nedávno opustil školské lavice, vstúpi v Londýne do histórie. Jeho cesta turnajom bola ako z akčného filmu.

Prežil päťsetové drámy proti Joakimovi Nyströmovi i Timovi Mayottovi, no ukázal, že má nervy z ocele. A srdce leva, keď sa vyrovnal aj so zraneným členkom.

Vo finále, 7. júla 1985, čelil Kevinovi Currenovi, ktorý predtým rozdrvil hviezdy ako John McEnroe a Jimmy Connors. Američan si bol príliš istý. Taký sebavedomý, že večer pred zápasom šiel na koncert Brucea Springsteena.

Aj tento zápas bol hotový thriller – štyri sety, dva tajbrejky a výsledok 6:3, 6:7, 7:6, 6:4. Beckerova agresívna hra, silný servis a bleskové nábehy k sieti ohromili divákov.

A potom tam bol už spomínaný Tiriac, jeho manažér, kričiaci z tribúny ako generál na bojisku. „Vedel som, že ak ho budeme tlačiť, môže dobyť svet,“ spomínal spätne.

Tieto výkriky, hoci zásadne porušovali wimbledonskú etiketu, dodávali Beckerovi energiu. „Keď som zdvihol trofej, bolo to, akoby sa zastavil čas. Nevedel som, čo to znamená, ale cítil som, že sa začalo niečo veľké,“ potvrdil.

Becker sa stal najmladším víťazom Wimbledonu (17 rokov a 227 dní), prvým nenasadeným šampiónom a prvým Nemcom, ktorý získal túto slávnu trofej. Zápas sa hral ešte s bielymi loptičkami – poslednýkrát, keďže od roku 1986 Wimbledon prešiel na žlté kvôli lepšej viditeľnosti.

„Boris Becker píše históriu! Nemecko má nového hrdinu!“ hlásil komentátor ZDF po premenenom mečbale. John McEnroe, ktorého Curren zdolal v semifinále, len sucho poznamenal: „Ten chlapec má niečo, čo som nevidel. Hrá, akoby mu išlo o život.“

Nemecko explodovalo. Beckerov triumf bol prirovnávaný k „zázraku z Bernu“ z roku 1954, keď Nemecko vyhralo finále MS vo futbale nad legendárnym tímom Maďarska. V Leimene vzniklo pečivo „Bobele“ (skratka pre Boris – Becker – Leimen), a tenisové kluby hlásili nával nových členov.

„Boris je náš chlapec, ukázal svetu, že Nemecko vie víťaziť!“ nechávali sa unášať tamojšie médiá. Boli v totálnej eufórii – Bild ho dokonca nazval „Kráľ Boris!“ a Süddeutsche Zeitung písal: „Becker priniesol Nemecku niečo, čo sme dlho nemali – hrdinu, ktorý dobýja svet.“

Tenis sa v tom čase stal druhým najpopulárnejším športom v krajine a „Boris mánia“ inšpirovala generáciu detí, ktoré snívali o kurtoch. Počet záujemcov sa vraj pár dní po veľkolepom úspechu zdvojnásobil.

Nebolo to priskoro?

Becker však nebol pripravený na slávu. „Ľudia sa na mňa začali pozerať inak – akoby som bol z planéty Mars,“ vyrušovalo ho. A keby len ľudia, okolo 17-ročného ryšavca sa začali točiť krásne ženy.

„Zrazu som bol hviezdou a ženy na mňa začali pozerať inak. Nevedel som, ako to spracovať,“ priznal neskôr.

V Leimene ho však v tej chvíli ešte zaujímali loptičky viac než dievčatá, a jeho tím ho držal v prísnom režime. Ale sláva už klopala na dvere, a bonviván Boris sa chystal otvoriť.

V Londýne zarobil 130-tisíc libier, čo boli v tom čase veľké peniaze, no skutočné bohatstvo začalo prichádzať cez sponzorské zmluvy s Adidas, Puma a Mercedes-Benz, ktoré mu dohodil Tiriac. „Na to sa musíte opýtať môjho manažéra,“ odpovedal raz Becker, keď sa ho novinári pýtali na spomínané zmluvy.

Boli to peniaze, ktoré položili základy jeho neskoršieho nákladného životného štýlu.

Sponzorské zmluvy ho spravili milionárom, no jeho sklon k luxusu – drahé autá, sídlo na Malorke, večierky – ho dostal do problémov. V roku 2002 ho súd v Mníchove uznal vinným z daňových únikov, a v roku 2017 vyhlásil bankrot kvôli dlhu 54 miliónov libier.

„Becker žil nad svoje pomery,“ konštatoval sudca. Jeho finančné problémy boli čiastočne spôsobené aj nákladnými rozvodmi a alimentmi.

Becker mal slabosť na ženy. V 90. rokoch sa oženil s krásnou Barbarou Feltusovou, no zaplietol sa do škandálu v reštaurácii Nobu, kde splodil nemanželskú dcéru Annu s Angelou Jermakovovou.

„Bolo to najväčšie zlyhanie môjho života. Ale Anna je moja dcéra, a milujem ju,“ vraví. Jeho následný život bol ako horská dráha, mesiace strávil, symbolicky, v londýnskom väzení.

V roku 1985 to však boli ešte len vzdialené tiene budúcnosti. V tom čase to bol chlapec, ktorý vyhral Wimbledon, no stále býval doma so svojimi rodičmi v Leimene, v malej dedinke pri Heidelbergu. Po víťazstve musel dokonca na istý čas odložiť tenisovú raketu, aby sa pripravil na maturitu.

V nasledujúcich štyroch rokoch získal ďalšie dva wimbledonské triumfy a aj tri ďalšie grandslamové tituly. Dodnes sa sám seba pýta, či v roku 1985, keď dal tenisu kus výnimočnej histórie, neprišiel o príležitosť byť ešte lepší.

„Pre moje napredovanie to bolo pravdepodobne príliš skoro,“ zaspomínal si raz. „Vždy, keď som sa vrátil na tenisový kurt, všetko sa porovnávalo s Wimbledonom 1985, takže som nemal čas experimentovať, zlepšovať si bekhend či prácu nôh. Bol som súčasťou cirkusu.“

Ale aj symbolom novej éry. Toho, že odvaha necúva pred hierarchiou a že talent si nájde cestu aj skrze konzervatívne brány slávneho Wimbledonu.