Chmel: Neodstúpim pre divadlo

Chystáte sa odstúpiť z funkcie?

Ak myslíte na novostavbu SND, tak to nie je maslo na mojej hlave. Navyše nebol som pri jej začiatkoch, hoci som pamätník. Pred rokom som prišiel do vlády, ktorej podstatná časť bola pri moci už od roku 1998 a postavili ma pred hotovú vec – na druhý deň totiž išiel rozpočet do parlamentu. Až neskôr som si zrátal, že za osemnásť rokov sa preinvestovalo na novostavbe 3,3 miliardy korún, z toho za posledných päť rokov 1,9 miliardy! Mohol by som niesť zodpovednosť za 820 miliónov, ktoré som teraz žiadal na dokončenie tejto legendárnej stavby, no nedostali sme ich, pričom nevyhoveli ani mojej zredukovanej požiadavke na 560 miliónov. V rozpočte sa tieto peniaze nenašli, hoci som počas roka viackrát vo vláde aj pred novinármi nastoľoval tento problém. Médiá ani verejnosť to však takmer vôbec neoslovilo. Teraz, keď vláda prijala rozhodnutie, je zrazu o vec záujem. Pravdaže, ako o kauzu či škandál. Z tohto dôvodu sa teda odstúpiť nechystám.

Dôvodom môže byť aj kauza Mojžiš, v ktorej ste sa mohli stať hrdinom.

Situácia okolo hlasovania pri odvolávaní riaditeľa NBÚ Jána Mojžiša bola vážnejšia. Neviem však, či by bolo kultúrne, keby vládu deštruoval či ,,povalil" práve minister kultúry, navyše v straníckych štruktúrach bezvýznamný. Túto zodpovednosť by vari predsa len mali niesť stranícke grémiá a stranícki lídri. Tak ľahko by sa im to nemalo prepiecť! Navyše netúžim po aure martýra, aj keď by som sa na chvíľu isto dostal na prvé stránky novín.

Ale priznávate, že ste s hlasovaním o Mojžišovi mali problém.

Nepochybne. Mal som dokonca už pripravené tézy k môjmu prípadnému abdikačnému prejavu. Ale to už ani tak nesúviselo so samotnou kauzou, ako s tým, čo sa na ňu nabalilo.

Narážate na výroky Pavla Ruska, ktorý vaše pochybnosti pri hlasovaní komentoval nemožnosťou zlúčiť integritu osobnosti s postom politika a rozporom medzi vozením sa v bavoráku a osobnou integritou ministra?

Medzi nami tak otázka však nikdy nestála. Hovoril som len o pochybnostiach, ktoré som mal s hlasovaním, čo je hádam normálne, a nie o svojej integrite osobnosti. O takej intímnej veci sa totiž nehodlám baviť s nikým. Integritu buď máte, alebo nie. Inak môžete o nej tárať, koľko chcete.

Uvedené Ruskove názory nesvedčia o liberalizme, ku ktorému sa jeho-vaša ANO hlási.

V politike, v liberálnej už dupľom, nejde o to, komu verím, ale o to, kto aký program uskutočňuje. Podľa mňa je sloboda prejavu či vyjadrenia jedna z najväčších hodnôt liberálnej politiky. Mne viera na rozhodnutia nestačí. Už vonkoncom nie na to, aby som posúdil, či je niekto vinný, alebo nie. Som masarykovec a verím, že pravda musí zvíťaziť. Hoci niekedy si na to treba počkať. Najmä v politike.

Máte aj vy pocit, že politici, ale aj intelektuáli na Slovensku sa míňajú svojho poslania?

Žiaľbohu, mám. Pričom paradoxne akosi viac zodpovednosti cítim za intelektuálov, ku ktorým som väčšinu života patril. Intelektuál je ten, kto, ako hovorí francúzsky filozof Michel Foucault, pracuje na tom, aby ostatní, a dodajme, že najmä politici, nemali až také dobré svedomie. Intelektuál veci problematizuje, stále pochybuje. Politikovi je všetko jasné, myslí len vo dvoch farbách, je presvedčený o svojej pravde. Jedinej! A v našej intelektuálnej obci akosi nepočuť hlasy tých, ktorí by politikom tú jedinú pravdu spochybnili.

Kde je príčina, že Slovensku chýbajú osobnosti, ktoré sa by ozvali v ,,osudových" okamihoch?

Zamýšľam sa nad touto absenciou a pokúšam sa hľadať príčiny tohto stavu. Vychádza mi to tak, že slovenská politická aj intelektuálna elita je v hlbokej kríze. Nedokáže primerane odpovedať na základné otázky či zásadné dilemy spoločenského charakteru. A absentujú osobnosti, ktoré ešte aj v tých horších časoch u nás boli. Pochádzali zväčša zo spisovateľských kruhov a aj pri všetkej protirečivosti disponovali spoločenskou autoritou, o ktorej sa našim súčasníkom môže iba snívať.

Dnes skutočne takých osobností niet?

Možno je na príčine i to, že viacerí intelektuáli, umelci sa natoľko angažovali v politike, že sa dnes len veľmi namáhavo od nej oslobodzujú. Ale ich hlas v spoločnosti veľmi chýba. Bez intelektuálov totiž nejestvuje sebareflexia spoločnosti, hlboká kritika politického či verejného života. Bez nej si naši politici zvykajú na to, že je všetko v poriadku, že všetko môžu.

V susedných krajinách predsa k umŕtveniu intelektuálnej obce nedošlo.

Tam sa po roku 1989 postupne postavili na vlastné nohy, teda zostali nezávislí. Na Slovensku sú dodnes v područí svojich minulých postojov, či už podporovali Mečiara, alebo neskôr Dzurindu. Nie sú si vedomí, že toho, koho podporovali, môžu, ba aj majú ostro kritizovať. Inak ich intelektuálna aktivita nemá zmysel. Po roku 1998 sa intelektuálna obec, ktorá chcela, pravdaže, tiež zmenu – možno neraz úprimnejšie, teda nevypočítavejšie, ako politici – akoby zasekla, zablokovala a nevie sa spamätať. Úlohou intelektuálov nemôže byť zbožňovanie mocných a už vôbec nie dať sa zapriahnuť do čiastkových politických a straníckych záujmov. Z tohto začarovaného kruhu – takmer som chcel povedať, že je to dedičstvo mečiarizmu, ale nebola by to celá pravda – sa, žiaľ, slovenskí intelektuáli nevedia dostať von. Trpí tým spoločnosť aj politika. A najmä intelektuálna obec. Nehovoriac o tom, že naša politika takýto korektív, opravu akútne potrebuje.

Najmä koaličná.

Želám si, aby sa koalícia viac sústredila na realizáciu vládneho programu než na vzájomné zvady, aféry, kauzy, konflikty, na ktoré občania reagujú, prirodzene, negatívne. Viem si predstaviť, že státisíce nezamestnaných si môžu myslieť, že si žijeme ako prasce v žite a ešte sa aj hádame! Táto vláda však urobila aj kopu dôležitých rozhodnutí, lenže v záplave afér sa strácajú. Historická zmena smerom k občianskej spoločnosti a slobodnému trhu je pre slovenskú spoločnosť obrovskou výzvou. Mnohí to prežívajú aj dramaticky, lebo v ponovembrovej eufórii takú mieru problémov neočakávali.

Prečo kultúrna úroveň nášho národa, respektíve záujem o kultúrne hodnoty klesá?

Spoločnosť dnes reflektuje realitu najmä cez médiá, a tie akcentujú najmä škandálnejšiu stránku politiky, verejného života, nie normálnu prácu. Ak by išlo primárne o politickú kultúru, sú v Európe aj horšie krajiny. Ale pravda je taká, že ,,rejting" kultúry, a tým priamo aj kultúrna úroveň u nás, žiaľ, klesá. Primerane tomu má kultúra okrajové postavenie v štátnom rozpočte. Často si kladiem otázku, prečo je u nás kultúra na takom okraji záujmu, keď susedné krajiny, ktoré prechádzajú rovnakou transformáciou, sa k nej správajú ako k legitímnej súčasti spoločnosti?!

Myslíte na finančné dotácie štátu či záujem ľudí o kultúru?

Aj, aj. Ale napríklad aj na to, že v susedných krajinách existuje veľa kultúrnych diskusií o konkrétnych dielach, hudobných, divadelných, filmových, literárnych… Deň čo deň o nich možno čítať, počuť v médiách. U nás sa kultúra dostane nanajvýš do bulváru. Akoby sme nechápali, že pre malé národy je ignorancia kultúry oveľa nebezpečnejšia ako pre veľké národy so silnou kultúrnou tradíciou. Porovnávať náš vzťah ku kultúre so vzťahom v susedných aj vzdialenejších krajinách je veľmi smutné čítanie.

Ide teda o peniaze alebo aj o čosi viac?

Práve v súvislosti s dokončením novostavby SND, resp. s jej predajom, sa zdá, akoby išlo iba o peniaze. Chápem všetkých, ktorí protestujú proti tomuto kroku, pretože táto stavba by mohla v priaznivejších podmienkach byť aj kultúrnym symbolom národa. Ale tlak verejnosti bol za uplynulých osemnásť rokov malý, ba nulový, nikoho tá stavba nezaujímala. Priam násilím, hoci beznádejne, som sa pokúšal túto tému vnucovať v ostatnom roku politikom, médiám, kultúrnej obci i verejnosti. To podľa mňa znamená, že tento symbol je už dnes dosť vyprázdnený. Nejde teda len o peniaze, ale naozaj o vzťah spoločnosti ku kultúre vôbec. A ten je, jemne povedané, na viacerých úrovniach nízky.

Chcem však veriť, že ten pocit istej krízy kultúry, inak legitímny, môže mať na našu kultúrnu úroveň aj pozitívny vplyv. Len si ju musíme začať vážiť. Predstavuje totiž to najpodstatnejšie a autentické, čo do spoločnej Európy prinášame.

Aký máte pocit z výsledkov svojej doterajšej práce na ministerstve?

Pocit stále ešte len začatej, vonkoncom nie dokončenej roboty. Pokúšam sa do nej vniesť istú koncepciu, ba možno víziu, a to nie je šprint, skôr maratón. Spracovali sme nový grantový systém, nový systém prezentácie našej kultúry v zahraničí, nové impulzy chceme vniesť do audiovízie, filmu, knižnej kultúry, výrazné kroky sme urobili v oblasti kultúrneho dedičstva. Je to práca ťažká, priam sizyfovská, ale inej cesty niet, ak chceme naozaj kultúru dostať do centra záujmu spoločnosti.

Rudolf Chmel (64), minister kultúry, inak literárny historik a kritik, esejista, vysokoškolský pedagóg. V rokoch 1990 až 1992 bol veľvyslancom ČSFR v Maďarsku. Je zakladateľ Fóra inteligencie Slovenska, v rokoch 1993 až 2000 bol prezidentom Nadácie Otvorenej spoločnosti a šéfredaktorom spoločensko-politického mesačníka OS. Je ženatý, má štyri deti.