Kollár: Chcel som vyskúšať sám seba

Vrátili ste sa späť na Slovensko, aj keď len na jeden rok. To je sen pedagógov aj zamestnávateľov, aby mladí vyskúšali život v zahraničí a potom využili skúsenosti doma. Mnohí sa nevrátia, vy áno. Prečo?

Množstvo ľudí uvažuje o tom, že by sa vrátili a mnohí sa aj vrátia. Nedávno som počul, že firmy sa boja zamestnávať ľudí, ktorí sa vrátia z dlhodobého pobytu v zahraničí. Rizikom je, že keď zistia, ako to tu funguje, znovu odídu do zahraničia. Prídu s nadšením na Slovensko, ale často je len otázkou času, kedy ich to prestane baviť. Povedia si: Čo sa tu trápim za oveľa menej peňazí, ako by som mohol mať v lepších podmienkach inde? Úspechom by bolo, keby sa každý vrátil aspoň na rok a učil tu, viedol vedecký výskum, prípadne inak odovzdal svoje vedomosti a skúsenosti ďalším. Už to by bol veľký úspech, to by dokázalo aspoň čiastočne zmeniť pomery v školstve aj vo výskume.

Čo vás viedlo k rozhodnutiu skúsiť šťastie v zámorí?

Na jednej strane som sa bál, čo mohlo prísť na Slovensku. Politické problémy sa ma veľmi dotýkali, ale pripisoval som im väčšiu dôležitosť, ako skutočne mali. Na druhej strane, celý život som robil matematiku a možnosti u nás sú obmedzené. Je zaujímavé skúsiť si svoje sily, odhadnúť sám seba. Zdalo sa mi príťažlivé ísť preč.

Celý čas štúdia sa venujete matematike. Už len to slovo vyvoláva u mnohých hrôzu. Čo láka mladého človeka na matematike?

Od malička som mal rád ten predmet. Zdal sa mi zábavný a ponúkal riešenie problémov. Na rozdiel od predmetov, ktoré pracujú len s faktami. Matematika bola istým tvorivým únikom zo socialistickej školy. Nebola vymedzená nijakými normami. Navyše prostredníctvom súťaží, seminárov a sústredení umožňuje už v mladom veku stať sa členom spoločenstva ľudí s rovnakými záujmami. Keď človek do tej spoločnosti zapadne, už sa odtiaľ ťažko odchádza. Nanešťastie, vysoká škola mi pripravila isté sklamanie. Nie nízkou kvalitou, ale tým, že som bol pripravený lepšie ako ostatní študenti a už mi neponúkala dostatok podnetov.

Oživila Amerika ten záujem?

Rozhodne. Dnes nevidím veľa zaujímavejších vecí ako matematiku. Nie je to však tá matematika, ktorú ľudia bežne vidia v škole.

Čo je potom tá pravá matematika?

Matematika je všade. Jeden z motivačných momentov v mojom živote bol, keď som sedel na seminári z aplikovanej matematiky. Tam nám ukazovali matematické modely. Jeden z nich sa týkal správania v cestnej premávke. Profesor napísal do rovnice správanie vodiča, vzdialenosť od iných áut a semaforov, šírku cesty a podobne. Vytvoril komplikovaný systém a začal ho počítačovo simulovať. Na druhej strane dali záber kamery, ktorá snímala jednu z veľkých ciest v Spojených štátoch. Veľmi zaujímavé bolo, že čo on nasimuloval, to sa dialo na ceste. Povedal, o dvadsať minút bude zápcha. A tá zápcha vznikla. To ma šokovalo, že môžeme popisovať reálne javy. A to nielen v cestnej premávke.

Mnohí obyčajní ľudia však nechápu, na čo matematika slúži.

Zdá sa nám jednoduché, že si zapneme počítač alebo video. Na počiatku toho všetkého však boli matematické výpočty. Matematika sa často zamieňa s numerológiou, čo je veštenie pomocou čísiel. A práve numerológovia vytvárajú síce pozitívny a zaujímavý obraz, ale nesprávny. Skutočná matematika je často skrytá.

Všeobecná predstava o matematikoch je taká, že sú to čudácki samotári, ktorí žijú len pre rovnice a vzorce. Čomu okrem počítania sa teda matematici venujú? Aké sú ich ďalšie záujmy?

Ľudia si väčšinou pamätajú extrémy. Skutočný matematik sa nijako zvlášť nelíši od iných ľudí. Poznám napríklad viacerých, ktorí sa venujú hre frisbee (kolektívna hra s lietajúcim tanierom, pozn. red.). Možno je to tým, že je to nekontaktný šport a matematici majú radi priestor. Veľa matematikov sa venuje turistike. Radi chodia do prírody. Lepšie sa cítia, keď majú okolo seba veľa priestoru, ako keď sú v tlačenici. Mnohí sa profesionálne venovali klasickej hudbe. Napokon, hudba sa dá tiež popísať rovnicami.

Ako by sa teda mala matematika učiť, aby ju ľudia vnímali inak?

Riešenie nepoznám. Azda najväčšie rezervy sú na vysokej škole. Porovnal by som, ako to funguje v zahraničí a u nás. Na Slovensku život vysokoškoláka tvoria prednášky, cvičenia a skúšky, ktoré vyplnia možno tretinu jeho času. Potom ide domov a nijako sa nedá poznať, že by bol univerzitným študentom. V anglosaských krajinách študenti venujú 90 percent času univerzite, ale nie iba štúdiu. Univerzita sa stará, aby športovali, zabezpečí im kultúrne vyžitie. Študenti sa viac stotožnia so školou a silnejšie ich to poháňa do vzdelávania.

Už sme sa dotkli rozdielov medzi Spojenými štátmi a Slovenskom. Ako mladý človek, ktorý tam príde, vníma Ameriku, ktorá má trochu iné hodnoty ako my?

S tým by som celkom nesúhlasil. Mám pocit, že život v Bratislave sa ničím neodlišuje od života kdekoľvek v západnej Európe alebo v USA. Človek nie je schopný vnímať hodnoty spoločnosti, ale skôr hodnoty okolia. To, čo sa u nás často používa ako americké hodnoty – hamburger, rýchle občerstvenie a veľké autá, je aj nie je pravdivé. Americká spoločnosť je totiž veľmi diferencovaná. Ja som sa pohyboval v univerzitnom meste, kde som našiel prostredie veľmi podobné nášmu. Len ľudia mali oveľa väčší záujem o svoju prácu. Tam sú nadšení prácou a venujú sa jej poriadne. Aj nudnú administratívnu prácu berú ako výzvu. Človek sa tam však pohybuje v istej vrstve a ťažko sa stretáva s tými, ktorí sú nižšie.

Na Slovensku to takto nevnímame. Tu sa často stretávame s ľuďmi z rôznych spoločenských vrstiev.

Slovensko je menšia krajina a väzby sú silnejšie. Aj tu je však spoločnosť veľmi selektívna, a to je podľa mňa jej najväčší problém. Možnosti piatich percent sú oveľa lepšie ako zvyšných 95 percent. Nejde len o bohatstvo, ale aj o porozumenie zmenám a dianiu v spoločnosti. Z pohľadu Ameriky sme malí. Možno preto nie sme až natoľko selektívni. Na dedine však ľudia cítia, že sú odrezaní a nikto sa o nich nezaujíma.

Hovorili sme o tom, že Američania sa venujú najmä práci. Na Slovensku si ľudia chcú podeliť prácu a odpočinok. Čo je lepšie? Obetovať sa práci alebo si nájsť čas aj na ďalšie aktivity?

Nám je bližší ten náš spôsob. Máme veľmi málo pochopenia pracovať na sto percent. Nie je pravda, že Američania alebo Japonci by sa nevenovali svojim koníčkom, ale práca je ich koníčkom. Možno historicky sa viac prikláňame k rôznorodosti. Na druhej strane ľudia, ktorí odchádzajú do zahraničia, zväčša veľmi rýchlo zapadnú do tamojších štruktúr. Dokážu pracovať, prekonať sa a potom sú veľmi úspešní. Aj v minulosti, keď ľudia odchádzali, uplatnili sa, lebo objavili svoje možnosti.

A nebola práve rôznorodosť tým prvotným kapitálom? Človek vedel zo všetkého čosi a tam, kde mu ponúkli možnosť rozvoja, sa uchytil.

Určite. Rôznorodosť je podstatná najmä pri raste človeka, aby sa neupriamoval na jednu vec. To je jednoznačná výhoda. V Japonsku na to už prišli, že keď sa venujú úzkemu okruhu činností, tak im chýba rozhľad. Už sa s tým snažia niečo urobiť. Na druhej strane ťažko povedať, ako rôznorodo žijú ľudia u nás, pri porovnávaní totiž nemôžeme hovoriť o jednom Slovensku. Jedno je okolo Bratislavy a veľkých miest a druhé v ostatných oblastiach. To sú dve rôzne krajiny – iné pravidlá, iné zvyklosti, iný štýl života.

Ktoré Slovensko vidia ľudia v zahraničí?

Z médií poznajú Slovensko poľnohospodárske, postsocialistické a rozvojové. Myslím teraz na ľudí mimo Európy. V Európe sú ľudia dobre informovaní, čo robia ich susedia. Takmer každá krajina je malá a zaujíma sa o to, čo sa deje okolo. Keď sa ide ďalej, tam vnímajú skôr oblasť ako krajinu. Keď si má Američan predstaviť Slovensko, tak si povie Balkán. Nemôžeme mu to zazlievať, lebo je to naozaj z ich pohľadu veľmi blízko. On to vníma správne a zaujíma ho, či tu nie je vojna, tak ako nás zaujíma, či v Ugande nie je hlad.

Na druhej strane tí, čo sem prídu, nás vidia úplne inak. Pohybujú sa v mestách a presvedčia sa, že sme krajina ako každá iná. Ľudia z veľkých krajín sa však na všetko pozerajú inou mierkou. Preto vidia skôr trend, že sa to tu zlepšuje, ako malé problémy.

Mnohí ľudia, ktorí odchádzajú, tvrdia, že tu nie je priestor na rozvoj jednotlivca.

Keď je človek zvyknutý robiť to, čo ostatní, nikto ho netlačí do nijakej aktivity. Je ponechaný vlastnému osudu, spadne do priemeru a vezie sa s ním. Pozorujem však, že mnoho mladých ľudí našlo neuveriteľné uplatnenie práve na Slovensku. Tým, že sme menšia krajina, je ľahšie sa presadiť. Stačí dostatočná aktivita a vôľa. Aktívni sa dokážu presadiť tak, ako by sa nikde inde nepresadili. Vo finančnej sfére je to moja generácia, ktorá ovláda tieto inštitúcie.

Keď hovoríme o vzťahu k rodisku, tak sa mi vynárajú dva názory, ktoré som počul od ľudí, ktorí dlhodobo pôsobili v zahraničí. Niektorí tvrdili, že až tam si uvedomili, odkiaľ pochádzajú. Tí druhí, naopak, že je jedno, kto odkiaľ prišiel. Dôležité je, čo robí a aký je. Čo prevážilo vo vás po príchode do USA?

Korene a výchova sa nedajú zaprieť. Vždy sa nejako prejavia práve vtedy, keď to nečakáme. Mali by sme si z nich vybrať to dobré a zbaviť sa toho, čo až také dobré nie je. V zahraničí som zistil, že vzdialenosti sú veľmi relatívne. Myslíme si, že odchádzame ďaleko. Možno to tak bolo v prvej polovici minulého storočia. Vtedy ľudia odchádzali do Ameriky, trvalo to niekoľko dní a nevedeli, či sa ešte niekedy vrátia. Dnes? Cesta z Washingtonu, kde som pôsobil, trvá desať hodín. Celý problém môžeme vnímať ako vývoj dopravy. Pre našich starých rodičov ísť ďaleko znamenalo cestovať 50 kilometrov. Aj komunikácia sa výrazne zjednodušila. Dnes sa môžeme vidieť na rôznych koncoch sveta cez videokonferenciu, sme v stálom styku cez internet. Vzdialenosti sa zmenšili a korene sa asi naozaj oslabia. Zostane z nich len to najsilnejšie. Dôležité bude vybrať si tie správne a dobré črty.

Ktoré by to mali byť?

Neviem, ktoré si zachovať, ale mali by sme sa zbaviť porazenectva a pocitu menejcennosti. Vždy sme boli zvyknutí prehrávať a trpieť. Ideálne je ponúknuť, čo vieme a od druhých si zobrať, v čom sú oni lepší. Nemusíme sa báť vysloviť svoj názor. Musíme však vedieť, čo chceme urobiť. Na svete žijú ľudia v tisíckrát horších podmienkach a vedia sa presadiť.

---

Richard Kollár vyštudoval matematickú analýzu na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského (FMFI UK) v Bratislave v roku 1997. Od roku 1998 je doktorandom na University of Maryland v Spojených štátoch amerických. Je organizátorom konferencie TAM – Týždeň absolventov matfyzu, ktorá už druhý rok v decembri privádza najlepších absolventov späť na pôdu FMFI UK.