Siman: Srdce ma vždy prekvapí

Majú lekári pre nás pacientov nejaký žargónový názov? Sme napríklad „pacoši“?
Pre mňa je pacient a hnevá ma, že sa dnes začal pacient oficiálne nazývať klientom. Klient si má v nemocnici nakupovať zdravie ako pomaranče. Pacient je však klient iba pre poisťovne. Keď príde do nemocnice, je to človek, ktorému treba pomôcť. Klient – to mi pripadá ako nejaký substrát, ktorý produkuje finančné hodnoty. Hnevám sa na to, ale to sa nezmení.

Niekedy sa však pacienti naozaj správajú ako klienti. Vyžadujú od lekára neomylnosť, vyčítajú a obviňujú. Reklamujú smrť ako hnilé pomaranče. Ako to berú lekári?
Neexistuje lekár, ktorý by chcel pacientovi zle. V každej profesii sú aj čierne ovce, kriváci, tým by som zobral diplom, ale to je niečo iné. V prevažnej väčšine sa lekár musí obetovať, nepozná sviatky ani piatky, musí ísť do infekčného prostredia, musí siahnuť do hnisu… Je mi ľúto, že si niekto strčí do vrecka miliardu a nič, a na lekárov sa poľuje, provokujú ich, aby sa dokázalo, že „biela mafia“ hreší. To ma bolí.

Aký by mal byť ideálny vzťah pacienta a lekára?
Základom vzťahu medzi pacientom a lekárom je dôvera. Ak však niekto hľadá neomylného lekára, tak – ten jednoducho neexistuje. Lekár nie je boh, je to obyčajný človek s chybami. Keď sekretárka urobí preklep, hodí sa papier do koša. Keď športovec nedosiahne výkon, na aký sa čakalo, tak sa skanduje „nevadí-nevadí“ a povie sa, že športovec nebol vo forme. Lekárovi sa chyba neodpustí. Je pravda, že v tejto profesii sa niektorá chyba končí smrťou – no, nikto si nevie predstaviť to bremeno, čo zostane na pleciach lekára… Smutné je, keď si pacienti myslia, že lekár je ich nepriateľ. Prečo potom k nemu idú?

Berú lekára ako klienti. Možno aj vďaka týmto odľudšteným vzťahom je dnes veľa depresií, milého slovka sa človek nedočká… Mali ste už niekedy depresiu?
Nie, som skôr optimista. Koniec roka beriem ako priebežnú záležitosť. Sme zvyknutí merať čas kalendárom, časom, ale z hľadiska toku života to nemá význam. Ale – je to príležitosť na bilancie, to robím aj ja. Vstupujem si do svedomia. Hovorí sa, že lekár má dva cintoríny – ten, o ktorom každý vie, a ten, o ktorom vie len on… Spomínam, rozmýšľam. Vcelku mám obdobie Vianoc rád. Páči sa mi, že ľudia ukazujú viac citu. Chodím na charitatívne akcie, kde si aj bohatí otvoria srdce a dušu. Je to obdobie pokoja, lásky a – bodaj by to tak bolo po celý rok.

Rád dostávate darčeky?
Na darčeky som už starý. Ani som nikdy nevedel prijímať darčeky, uvádza ma to do rozpakov.

Možno už všetko máte?
Všetko človek nikdy nemá a – čím má toho viac, tým viac chce. Ľudia sa hrnú za majetkom a zabúdajú, že do hrobu sa ide v ošúchaných šatách, lebo nových je škoda a že v truhle je veľmi málo miesta – nič si so sebou nezoberú. Aj ten najsilnejší sa môže stať odrazu slabý. Príroda nepozná výnimky.

Ale peniaze sa zídu aj tak…
Financie nikdy neboli mojou silnou stránkou – hoci sa s nimi lepšie žije. Mne sa podarilo dosiahnuť to, čo som chcel. Som v profesii, ktorú mám rád a ktorej som oddaný. Som spokojný – potešia ma napríklad listy pacientov.

Potrebujete niekedy aj svoju rodinu, alebo žijete len prácou?
Samozrejme – bez rodinného zázemia, by sa nedalo. Každý má ťažké chvíle – aj ja, či po zdravotnej stránke alebo iné komplikácie. Keď nájdete doma oporu, keď vás niekto podrží, je to na nezaplatenie. Mám teraz veľmi dobré zázemie, mám starostlivú a pozornú partnerku a mám tri úžasné deti, ktoré si našli v živote miesto…

Pokračuje niekto v lekárskom povolaní?
Najstarší je geológ, najmladšia Zuzanka robí marketing. Jarko vyštudoval slaboprúd. Vždy túžil predávať autá a aj to robí.

Prečo ste sa vy rozhodli stať lekárom?
Som z Nízkych Tatier a vždy som si myslel, že budem žiť v horách. Potom som videl operáciu v Podbrezovej a už som si za tým išiel. Ale chcel som byť aj farárom, horárom, robil som atletiku, hral som ochotnícke divadlo. Najvzrušujúcejšie sa mi zdalo vyznať sa v spleti krvi a tkanív, spoznať tajomstvo ľudského tela.

Na čo ste prišli? Je srdce naozaj orgán, v ktorom sídli láska?
Ľudia mu pripisujú túto moc, lebo je umiestnené v strede ľudského tela a reaguje na emócie. Dôležitejšia je však tá iná moc, ktorú srdce má a ktorú ako kardiochirurg dobre poznám – srdce ako jediný orgán vie byť vrahom ostatných orgánov. Vie zastaviť život.

Máte ho o to radšej?
O to viac teší, keď nad ním lekár zvíťazí. Niekedy si premietam, ako sa zmenila kardiochirurgia od mojich začiatkov dodnes. Vieme deti zbavovať vrodených chýb, ktorými kedysi trpeli: už napríklad vôbec neexistujú tzv. modré deti, na ktorých bolo vidno, že sú choré na srdce. Tie sa operujú už po narodení.

Vaším najvýznamnejším prípadom sú siamské dvojčatá Lucka a Andrejka Tóthové?
Bol to určite najzaujímavejší prípad, ale nie najvýznamnejší. Takými sú práve operácie srdca v novorodeneckom období. Tam človek nikdy nevie, čo ho čaká. Ide vždy do neznámeho terénu a musí improvizovať. Srdce vie prekvapiť.

Na srdce vraj dobre pôsobí alkohol v malom množstve. Je to pravda? Vy pijete?
Nemôžem povedať, že pijem. Som skôr tvrdý abstinent. Ale rád ochutnám dobré víno. Alkohol nesmie ovplyvňovať myslenie, ale napríklad slávnosti beaujoalis majú veľmi príjemnú atmosféru.

Človek by čakal, že lekári vychutnávajú iba reformy…
Hovoríme aj o nich: aké bolo zdravotníctvo kedysi a aké je dnes, čo by sme chceli, čo je, a aké sú možné cesty. Reforma je len jedna z ciest. Nie je samozrejme bezchybná, ale podstatné je, že sa niečo robí. Nič nespadne z neba. Všetko si treba zaslúžiť a okolo všetkého treba robiť.

Zaslúži si naša medicína toľko rečí? Je vôbec dobrá?
Určite. Naši lekári sú vzdelaní a informovaní ako kdekoľvek inde na svete. Problém je v tom, že súčasná medicína závisí od techniky a to už je trošku horšie. V technike pokrivkávame. Nemáme financie, mnohé veci musíme robiť na kolene.

Ľudia sa neobávajú len toho, že nepríde technika, ale že aj lekári odídu na západ. Zostane tu vôbec niekto s nami?
Toto nebezpečenstvo existuje. My máme dobré školy, múdrych študentov, a keď hotovému mladému lekárovi ponúknu trikrát taký plat ako u nás, tak ide. Je to pochopiteľné – zakladá si rodinu, potrebuje peniaze. To sa týka aj sestier.

Ako to budete riešiť?
Musíme sa spoľahnúť, že sa všetko utrasie. Zatiaľ je to však veľký problém. Napríklad na pooperačnú izbu, ktorá je lievikom, cez ktorý idú všetci pacienti, sme nemohli nikoho zohnať. Menilo sa zdravotnícke školstvo a vzniklo vákuum absolventov. Aj sestry odchádzajú a dokazujú, že sú výborné.

A chirurgovia?
Je však málo tých, čo sa vo vyspelejších krajinách uchytia. Ešte v Nemecku, ale v Anglicku alebo v USA sa cudzinec do tejto profesie nedostane. To je zabetónované, lebo tam ide o naozaj veľké peniaze. Keď sme s profesorom Mayerom z Bostonu debatovali o financiách u nich a u nás, nechcel veriť, že takto môžeme vôbec existovať.

Cítili ste sa pri tom rozhovore menejcenný? Cítili ste závisť?
Závisť, to je pre mňa niečo cudzie. Je to síce univerzálna ľudská vlastnosť, ale našťastie ja ňou netrpím. Oni majú možnosť robiť s výdobytkami, my musíme improvizovať, ale to je práve to krásne v medicíne.

To nám môžu závidieť?
Možno. Teraz ideme do doby, keď máte v medicíne presne určené, ako máte pri operácii a liečbe pokračovať. Na všetko sú tabuľky a predpisy, „odporúčania", a to vám niekedy bráni rozmýšľať. Sú to presné maršruty, ktoré platia všade a medicína sa tak dostáva do určitej šablóny. Čiže – neviem či sa on, ten lekár v cudzine, vyžije po tej odbornej medicínskej stránke tak, ako sme sa vyžili my. U nás je ešte po tejto stránke (paradoxne to vyplýva z omeškávania) voľnosť, lekár má možnosť tvoriť, vymyslieť možno niečo lepšie ako predpisujú maršruty. Ja robím s vrodenými chybami organizmu a to je vždy iné. Všetko sa nedá vtesnať do tabuliek. V medicíne je obrovská variabilita a keby ste chceli robiť skostnatene, tak pacienta len poškodíte.

Čo je pre lekára hrozná predstava?
Stlačením jedného vypínača môže celá technika zmiznúť. Keď vypnú prúd, zostane len hlava, len to, čo človek vie. Všade sú prístroje, všetko je nimi presýtené, ale lekár musí vedieť viac ako vedia prístroje. Musí vedieť uvažovať ľudsky.

Je ľudské povedať pacientovi, že má dni zrátané?
Považujem to za absurdné, lebo beriete tomu človeku nádej. Nijaký lekár nevie, ako sa v najbližšom čase vyvinie medicína, či sa nenájde liek na chorobu toho pacienta. To skutočne nikto nevie. Medicína sa môže otočiť o 180 stupňov. Na západe sa bežne pacientom hovorí: Máte tri mesiace života, dajte si do poriadku svoje finančné záležitosti. Vlastne preto sa to hovorí, je to len o zhŕňaní peňazí. Podľa mňa človek nesmie nikdy hádzať flintu do žita. Vždy je nádej.

Onedlho vyjde objemná knižka o slovenskej chirurgii. Lekári tam prezrádzajú svoje grify, svoje skúsenosti a finesy. Neprekážalo by vám, že prezrádzate svoje know-how, svoje profesionálne tajomstvo?
Bude to prvá knižka tohto druhu na Slovensku a mám z nej veľkú radosť. Som rád, že je aj pekná – na obálke bude kresba českého grafika Oldřicha Kulhánka. Na niektoré prípady človek nezabudne, mám ich aj ja v pamäti. Každú operáciu si v duchu ešte premietam a hodnotím svoje kroky. V textoch pre knihu môžem zúročiť všetko, čo som vo svojom bohatom chirurgickom živote zažil. Nebudete veriť, ale aj na takýto významný projekt chýbajú peniaze. Dobrá vôľa však dokáže zázraky. Takže – pokoj ľuďom dobrej vôle.