Analýza: Diskusia o zmluve prišla neskoro
Verejné diskusie o zmluvách s Vatikánom meškajú na Slovensku niekoľko rokov. Mali prebehnúť ešte pred prijatím nevypovedateľnej základnej zmluvy v decembri 2000. Čiastková dohoda o výhrade svedomia je už len jej dodatkom, vychádza z jej zásad a dnešné spory ju výraznejšie neovplyvnia.
Základnú zmluvu prijala prvá Dzurindova vláda jednomyseľne. Neprotestovali liberálni ministri z SDK ani ľavicoví z SDĽ. Vtedajší minister školstva Milan Ftáčnik mal síce podľa vlastných slov „isté problémy zdvihnúť ruku za zmluvu“, nakoniec však súhlasil aj on. Urobil tak po tom, čo sa podarilo vyriešiť štyri otvorené problémy so Svätou stolicou a konferenciou biskupov. „Len v takomto prípade sme mali súhlas vedenia SDĽ aj osobne predsedu Jozefa Migaša, aby sme prijatie zmluvy vo vláde podporili,“ priznal Ftáčnik krátko po rokovaní vlády. Tie problémy sa mali týkať financovania cirkví, vlastníctva médií, uzatvárania manželstiev a uplatňovania katolíckeho vierovyznania vo výchovno-vzdelávacom procese. Požiadavka načrtnúť obsah budúcich dodatkov, najmä o výhrade vo svedomí, už v základnej zmluve zostala neuspokojená, hoci na nej trvalo predstavenstvo strany.
Pre ústavného právnika Petra Kresáka, ktorý bol vtedy ešte poslancom parlamentu za SOP, je postoj ľavicových demokratov dodnes nepochopiteľný. Mnohí voliči sa totiž pre túto stranu rozhodli vo voľbách v roku 1998 aj pre jej kritický postoj k návrhom vatikánskej zmluvy. „Laxný prístup predstaviteľov SDĽ v záverečnej fáze rokovaní o zmluve určite zavážil, dokonca nie som si istý, či tam nedochádzalo aj k politickým dohodám,“ predpokladá Kresák.
Očakávalo sa, že dôkladná diskusia o základnej zmluve prebehne aspoň v Národnej rade. Kým však u severných susedov trvala ratifikácia konkordátu v poľskom Sejme tri roky, slovenskému parlamentu na to stačili necelé tri hodiny. Nikto nehlasoval proti, iba 12 poslanci sa zdržali hlasovania. Kým poľskí poslanci sa preli o každé slovko textu, v Národnej rade vyslovili vážnejšie výhrady proti zmluve len Kresák a Robert Fico, vtedy nezávislý. Kritizovali nevypovedateľnosť zmluvy a jej vplyv na slovenský právny systém. Fico navrhol, aby štyri dodatkové zmluvy mali charakter prezidentských zmlúv, čiže aby tiež podliehali ratifikácii parlamentu. Návrh však neprešiel, preto na schválenie prvej z čiastkových zmlúv – o duchovnej službe v ozbrojených silách – stačil súhlas vlády. Pri ďalšej zmluve – o katolíckej výchove a vzdelávaní – sa však liberálom a opozícii podarilo pred tromi rokmi presadiť, aby bola podpísaná jedine so súhlasom Národnej rady.
Odporcovia základnej zmluvy hľadajú možnosti jej úpravy, ak už nie vypovedania. Fico tvrdí, že v prípade, ak sa nebudú akceptovať pripomienky Smeru k zmluve o výhrade vo svedomí, bude sa treba s Vatikánom dohodnúť na „nejakých zmenách alebo doplnkoch základnej zmluvy“. Michaela Moravčíková z Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví taký postup nevylučuje. Článok 23 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou totiž ustanovuje, že sporné otázky týkajúce sa výkladu alebo vykonávania tejto zmluvy budú zmluvné strany riešiť diplomatickou cestou. Článok 25 zase uvádza, že táto zmluva sa môže meniť a dopĺňať na základe vzájomnej dohody zmluvných strán a že zmeny a doplnky sa musia vykonať písomnou formou. „Svätá stolica má jednu z najstarších diplomacií na svete a určite má vždy snahu dohodnúť sa,“ uzatvára Moravčíková.