Slovensko hľadá svoj model
Po vybudovaní štátu a liberálnej trhovej ekonomiky pre Slovensko nastáva tretia fáza. Bude sa po voľbách orientovať na anglosaský, alebo na kontinentálny model, pýta sa francúzsky politológ Jacques Rupnik. Po polročnom prednáškovom pobyte na Harvardovej univerzite poskytol Pravde rozhovor. Neskrýva v ňom obavy z rastu populizmu v strednej Európe.
Počas kampane vznikol dojem, že slovenskí voliči sa rozhodujú medzi dvoma modelmi. Vníma Európa slovenský model?
Slovensko prežilo prvú fázu, keď budovalo štát. To bol Mečiar. V druhej fáze, liberalizmu, budovalo demokratickú trhovú ekonomiku, kompatibilnú s EÚ. A teraz nastáva pre Slovensko tretia fáza. Akú demokraciu, aké trhové hospodárstvo chce? Orientuje sa na anglosaský model, alebo skôr na kontinentálny? Samozrejme, nie sú iba tieto dva, sú rôzne varianty. Pozrite sa, najúspešnejší model v Európe nie je britský ani francúzsky, ale škandinávsky. Najúspešnejšie sú severské krajiny, najmä Dánsko (a jeho model tzv. flexi-security), a tie majú najväčšie sociálne výdavky. Severania však pochopili, že ak chcú mať sociálne výdavky, musia mať najskôr rast. V každom prípade, sedemnásť rokov po páde komunizmu nemusia krajiny ako Slovensko, ktoré sú už v EÚ a NATO, zvádzať „poslednú bitku proti komunizmu“. Ten už aj tak neexistuje. Môžu si dovoliť hovoriť o veciach trochu zložitejšie a zaujímavejšie. Ak to neurobia, nechajú politiku napospas populistom a krikľúňom. Dosť sa však obávam rastu populizmu. Mám totiž pocit, že to silné spojivo európskej perspektívy tu už nie je.
O čom sa teda v týchto slovenských voľbách rozhodne?
Dzurindova vláda robila liberálno-pravicovú politiku a mala s ňou isté úspechy. Má však slabé miesta v jej sociálnej dimenzii. Je preto celkom legitímne, že práve to sa stane témou týchto volieb: Máme pokračovať v liberálnej politike? Chceme, aby Slovensko bolo stredoeurópskym tigrom, ktorý bude učiť celú Európu, čo je skutočne liberálna ekonomika? Alebo sú na programe dňa iné priority?
Aký výsledok by bol z pohľadu vývoja v EÚ najlepší? Kompromis medzi stúpencami liberálnych reforiem a dôrazu na sociálnu dimenziu? Vo Francúzsku s blížiacimi sa prezidentskými voľbami rastie tlak na sociálne orientované trhové hospodárstvo…
Ak máte zavedené dobré trhové hospodárstvo, potom môžete diskutovať o jeho sociálnej dimenzii, čo aj prebieha v západnej Európe. Problém strednej Európy posledného desaťročia je trhové hospodárstvo, a najmä, nejaké pravidlá hry. Lebo ak robíte privatizáciu, uskutočňujete najväčšie prerozdeľovanie majetku v dejinách po druhej svetovej vojne. Táto veľká ekonomická a sociálna revolúcia kládla dôraz na liberálny prvok, súkromné vlastníctvo, trhový mechanizmus, ale niekedy zabúdala na tretí dôležitý prvok: pravidlá hry, právny štát. To tiež súvisí so vstupom do Európskej únie. Práve preto bol pre tieto krajiny taký dôležitý – investori do nich predsa prichádzajú, lebo majú dôveru, že v rámci EÚ sa budú dodržiavať isté pravidlá.
Sedemnásť rokov po zamatovej revolúcii sa v predvolebnom súperení v krajinách strednej Európy objavuje opäť téma zúčtovania s komunistickou minulosťou. Prečo sa tu objavuje opakovane vždy pred voľbami?
Téma komunistickej minulosti má v strednej Európe rôzne podoby. Najvyhrotenejšie sa prejavuje v Poľsku. „Dekomunizácia“ je vlastne témou súčasnej poľskej vlády. Súvisí však so zavrhnutím celého liberálneho obdobia, teda aspoň posledných pätnásť rokov. Akoby Poliaci tvrdili: Vy ste zaviedli ekonomický a politický liberalizmus, čo je veľká chyba, my sa chceme vrátiť ku skutočným hodnotám. Nápravu vidia v návrate k prapôvodnej chybe. Za takú považujú okrúhly stôl z roku 1989, teda kompromis medzi umiernenými komunistickými elitami a umiernenými elitami disentu, ktoré hľadali a našli spoločné východisko z krízy. Prechod k demokracii vlastne vyrokovali. A keď sa s niekým dohodnete na prechode k demokracii, na druhý deň je samozrejme ťažké sa naňho obrátiť a povedať, viete, ale vy ste vlastne zločinec a teraz vás budeme súdiť za komunistickú minulosť. Cenou za nastolenie demokracie v Poľsku, za mierny, nenásilný prechod k demokracii, bolo, že sa nezaoberali otázkou minulosti.
To bol poľský variant. A čo česko-slovenský?
V Česko-Slovensku predstavovali lustrácie jeden zo sporných bodov medzi vtedajšou slovenskou vládou Vladimíra Mečiara a českou politickou reprezentáciou. Lustračný zákon síce odsúdil komunizmus ako zločinný režim, Česi si však mysleli, že tým sa tento problém vyriešil. Nepočítali však s tým, že aj sedemnásť rokov po páde komunizmu zostane v ČR komunistická strana. To je český unikát – v celej strednej Európe je pomerne silná komunistická strana iba tu. Hoci v posledných voľbách sa ukázalo, že je slabšia, ako ukazovali prieskumy verejnej mienky, mala dlho stabilne okolo 15 percent voličských hlasov, dokonca v istom období sa mohla stať hlavnou ľavicovou stranou. A to je KSČ, ktorá sa nepremenovala, hrdo sa ďalej hlási k dedičstvu minulosti komunistického režimu, aj keď, samozrejme, už nemá chuť ani možnosť vracať sa k jeho praxi.
V čom je ešte na Slovensku iná situácia?
V slovenskej spoločnosti chuť k „dekomunizácii“ nebola. Čiastočne z pochopiteľných dôvodov – represia proti disentu bola tvrdšia v Čechách. Okrem toho na Slovensku boli problémy súvisiace so zakladaním nového štátu. Keď v pomerne malej krajine budujete nový štát, tak si nemôžete dovoliť rozkol v jeho vnútri. Delilo sa Česko-Slovensko a, pochopiteľne, nechceli deliť aj Slovensko.
Prečo sa politické elity v nových krajinách EÚ neorientujú skôr na modernizáciu, na „westernizáciu“, ako ste sa nedávno vyjadrili? Prečo sa radšej vracajú do minulosti a nastoľujú okrajové otázky?
Je pravda, že sú to druhoradé otázky. Možno je to tým, že v posledných rokoch zavládol až príliš samozrejmý konsenzus o tom, čo treba robiť. Všade sa sústredili na ekonomickú transformáciu, budovanie demokratických inštitúcií, perspektívy európskej integrácie. Smer bol teda jasne daný. Vlády sa striedali sprava alebo zľava, ale v podstate robili podobnú politiku. To niektorých voličov mohlo viesť k záveru, že na voľbách nezáleží, že všetci politici sú nahraditeľní a tak trochu rovnakí. Otázka „dekomunizácie“ sa tak dlho javila ako druhoradá. Pred poslednými voľbami v Poľsku však poskytla neskorším víťazom politickú identitu – začali sa ohradzovať voči elitám, ktoré dominovali transformácii posledných pätnásť rokov. Je, samozrejme, absurdné hovoriť dnes v Poľsku, že sa vedie „dekomunizácia“ proti strane, ktorá bola od roku 1993 pri moci, ktorá počas svojej vlády nielenže nespochybnila trhové hospodárstvo, ale presadzovala tvrdý liberálny kapitalizmus, demokratické inštitúcie, vstúpila do Severoatlantickej aliancie a Európskej únie a bola horlivým podporovateľom americkej politiky aj počas vojenskej intervencie v Iraku. Preto otázku celkom obrátili na morálku: „Prečo je naša politika taká skorumpovaná? Prečo došlo k takému prerastaniu ekonomických a politických záujmov? No pretože sa umožnilo komunistom pretvoriť sa na kapitalistov… a za to môžu disidenti, kadejakí Michnikovia a Geremekovia, ktorí uzatvorili s komunistami v roku 1989 nehorázny pakt…“ Symbolom toho sa pre Poliakov stala korupčná aféra Riwin. V nej je prepletený biznis, politika (premiér) aj médiá. Vyhlasovali, že toto dedičstvo transformácie odmietajú a chcú sa vrátiť k hodnotám: rodine, štátu, cirkvi. To je však konzervatívna, nacionalistická a kresťanská reakcia, ktorá používa antikomunistickú rétoriku ako symbolickú politiku.
Podobný obsah mal predsa aj začiatok kampane v Čechách. Čo vás na nej prekvapilo?
Tradičná téma pravice by bola za normálnych okolností ekonomika a heslo – My vieme hospodáriť. Lenže ako môžete napadnúť sociálnodemokratickú vládu, ktorá musela upratovať po pravicových vládach 90. rokov, privatizovala banky a má bezprecedentné hospodárske výsledky? Nemôžete predsa tvrdiť, že zle hospodári. Druhou možnosťou potom je dať znamienko rovnosti medzi ľavicou a komunistami – Za Paroubkom ide KSČM a jej strašná minulosť. Mobilizovať ľudí proti komunizmu v Česku sedemnásť rokov po jeho páde nie je však to isté ako v Poľsku. V Česku komunistická strana existuje, vôbec nie je liberálna, je protieurópska, proti NATO, takže je dosť odpudzujúca. Na voličov to príliš nezaberie, lebo je to tak trochu obohratá platňa. Potom musíte prísť s ďalšou témou, a tou môže byť obviňovanie z korupcie a iných nekalých činov. Potom sa z toho stáva kampaň o tom, kto použije informácie z policajných zdrojov proti strane alebo jej vedeniu. Vtedy to však nie je na prospech demokracie ako takej, pretože to iba vyvoláva podozrenie voči politickým elitám. A je jedno, či sú zľava alebo sprava. Téma korupcie je dôležitá vo všetkých krajinách strednej Európy. V jej používaní je však istý sklon k populizmu.
Vymyká sa to obrazu západnej demokracie, povedzme, vo Francúzsku?
Asi by sme mali odlíšiť Maďarsko a Česko, lebo v nich je stabilný stranícky systém. Najmä v Maďarsku sa už dlhšie striedajú iba dve strany. V Česku pozorujeme niečo podobné: dve dominantné strany – jedna má 35, druhá 32 percent hlasov – ešte prehĺbili bipolarizáciu z minulosti a tá funguje. Rozdiel by som však videl v Poľsku a na Slovensku. V Poľsku sme pri každých doterajších voľbách zaznamenali výmenu politickej elity. V roku 2000 zmizli všetky strany späté s predchádzajúcou vládou – Solidarita a Únia slobody. Vtedy som tvrdil, že tí, čo uspeli v demokratických voľbách, nie sú nevyhnutne tí, čo boli nositeľmi demokratickej politickej kultúry. Uspeli však tí, čo mali potrebnú štruktúru, organizáciu. Štruktúra vyhrala nad demokratickou kultúrou. V posledných voľbách však príliš neobstála ani štruktúra. Bývalá komunistická strana sa nakazila poľskou chorobou – fragmentáciou. Preto dnes v Poľsku vládnu čudné zoskupenia populistickej pravice. To nie sú strany klasického typu.
Slovensko je predsa len iný prípad ako Poľsko. V čom je podobné a v čom celkom odlišné?
V minulosti ste mali pomerne jednoduchú situáciu. V 90. rokoch to bol Mečiar a jeho satelity a na druhej strane veľká protimečiarovská koalícia. Tá aj zvíťazila vo voľbách v roku 1998 a vydržala až do ďalších volieb v roku 2002. To bol jej mimoriadny úspech. V tom čase to skutočne nebola samozrejmosť. Teraz to však už nebudú voľby proti Mečiarovi alebo za vstup do EÚ a NATO. Posledné voľby v roku 2002 sa konali v septembri, v novembri sa rozhodovalo o NATO, v decembri o EÚ. Voľba je v takých prípadoch jasná. Dnes je Slovensko už v únii aj v NATO, Mečiar sa upokojil, aspoň nám to tvrdí, a ostatní, najmä jeho bývalí protivníci, na to pritakávajú. Uvidíme, či sa v týchto voľbách zrodí štandardné politické delenie, či vznikne nejaká liberálna alebo konzervatívna pravica, či tu bude nejaké ľavicové zoskupenie. Nie som si tým však istý, pretože populistickým stranám ťažko dávať nejakú nálepku, či už je to Ficova alebo Mečiarova strana. Svedčí to o ich nevyhranenosti.