Patkaň: Rómsky problém má tri konce
Rómskych podnikateľov je ako šafranu a väčšina sa zaoberá obchodnou činnosťou. Rodinný podnik Bardejovčana Jozefa Patkaňa však pôsobí prevažne v stavebnej a drevárskej výrobe. Firma je na trhu už pätnásť rokov a dnes dáva prácu vyše tisíc ľuďom, z toho každý piaty je Róm. Čítajte rozhovor...
Prečo zamestnávate len 250 Rómov, prečo nie 500 alebo viac?
Pôsobíme v regióne s vysokou mierou nezamestnanosti. Nie je dosť práce pre bielych, ako môže byť pre čiernych, všakáno? Ak prijímate len čiernych, začne sa o vás hovoriť, že diskriminujete bielych. A naopak. Ten nepomer v našom prípade však má predovšetkým pragmatické dôvody. Zmiešané pracovné skupiny, či už stavebné čaty alebo stolárske dielne, vytvárame so zámerom zvyšovať disciplínu a samokontrolu.
Ktorí sú menej disciplinovaní – Rómovia alebo Nerómovia?
To sa nedá paušalizovať. Samozrejme, že mnohí pracovníci z rómskych osád, ktorí boli dlhodobo nezamestnaní, prichádzajú k nám bez potrebných pracovných návykov. Ba často aj bez základných civilizačných návykov. Treba ich zaškoliť, viesť k čistote a poriadku. V kolektíve, kde je prevaha bielych, to ide ľahšie. Ešte sa nestalo, žeby sa medzi sebou pobili. Väčšinou ich kolektív prijme. Ak nie, môžu si za to spravidla sami. Tí, čo sa prevychovať nechcú, musia odísť. Máme väčšinou termínované objednávky, nemôžeme si dovoliť absencie, zbytočne prestoje alebo lajdáctvo.
Sám ste tiež vyrastali v rómskej osade. Aké to bolo?
Na niekdajšej Haršalovke to bolo iné ako v dnešných osadách. Narodil som sa v rodine, kde sa po stáročia dedilo kováčske remeslo. Otec vedel okovať koleso rebrináka, čo dokázal máloktorý Róm. Už ako 12-ročný som mu pomáhal. O druhej v noci sme vstávali, pred vyhňou už boli zoradené pluhy, ktoré som brúsil. Otec si myslel, že prevezmem po ňom remeslo, no ja som nemal k nemu ten správny vzťah. Dodnes uschovávam 300-ročné kladivo a nákovu pre pokračovateľa kováčskeho rodu Patkaňovcov. Zatiaľ sa nenašiel.
Kto za to môže?
Možno za to mohol aj otec, ktorý nás, svojich synov a dcéry, posielal do škôl, a to čoraz vyšších. Bolo nás deväť súrodencov a siedmi máme skončené vysoké školy. Medzi sestrami mám lekárku, inžinierku a učiteľku, jeden brat je farár. Ak chcete byť rovnocenní bielym, musíte na sebe pracovať oveľa viac ako oni, učil nás otec. Podobne som viedol aj ja svoje deti. Dvaja synovia a zaťovia pracujú vo firme, sú tu konateľmi alebo vedúcimi prevádzok, majú skončené priemyslovky a diaľkovo študujú na vysokých školách.
Obávali ste sa diskriminácie?
Povedal by som to ináč, obával som sa – a naďalej sa obávam – istých predsudkov.
Na adresu Rómov u nás zaznievajú aj veľmi ostré výroky, nevyhli sa im ani niektorí politici. Čo vy na to?
Raz som sedel u Jána Slotu, keď bol ešte primátorom Žiliny. Vyčítal som mu, že tak nepekne hovorí o Rómoch. Vraj on to tak nemyslí. A hneď z kancelárie zatelefonoval istému Pištovi, či už má preňho hotové klobásy. Pišta sa o chvíľu objavil aj s tými klobáskami. Skoro som odpadol – je to Róm.
Čo je najdôležitejšie pri riešení rómskeho problému, z ktorého konca treba začať?
To je ťažká otázka. Rómsky problém má akoby tri konce, môžete sa chytiť ktoréhokoľvek a vyhliadky budú neisté. Jedni hovoria, že začať treba vzdelávaním, ďalší vidia východisko v poskytnutí práce Rómom a tretí v lepšom bývaní. Ono to však jedno s druhým súvisí. Čo z toho, že decko bude chodiť do školy, keď sa z nej denne musí vrátiť do preľudnenej a špinavej chatrče, kde si nemôže pripravovať úlohy? Čo z toho, že niekoľko mužov v osade skúša pracovať, keď ostatní sa nachádzajú na ľudskom dne, žijú v nepredstaviteľnej materiálnej aj duchovnej biede? Som za postupnú likvidáciu mestských rómskych get a izolovaných osád na vidieku. Som za presťahovanie ich obyvateľov do normálnejších podmienok. Som za internátne školy pre detí z týchto komunít. Ináč sa nepodarí prelomiť začarovaný kruh.
Kde na to zobrať peniaze?
Viem, je to nákladný program. Na druhej strane ani tie unimobunky, ktoré vyrába naša firma a dodáva pre miestne samosprávy na riešenie havarijných prípadov rómskych rodín, nie sú lacné. A najmä nemôžu byť dlhodobým riešením.
Dobre, ale kam chcete presťahovať napríklad obyvateľov Lunika IX alebo Rómov z trebišovského predmestia?
V každom prípade nie na iné podobné sídlisko. Lunik IX je hotová katastrofa. Sústreďovať Rómov týmto alebo podobným spôsobom je najhoršie riešenie. Tých, čo sa vedia prispôsobiť, treba integrovať do väčšinovej spoločnosti. Samozrejme, musí to byť proces, nie jednorazový akt.
Súčasná vláda chce zriadiť úrad pre hlavné menšiny namiesto terajšieho úradu vládnej splnomocnenkyne. Čo sa tým vyrieši?
Neviem. Pani Orgovánovú uznávam, problémom rozumie. Niektorí Rómovia ju kritizujú, že sa obklopila nesprávnymi ľuďmi. Možno je na tom niečo pravdy, ale čo ďalej? Za jeden z najväčších problémov rómskej menšiny považujem to, že jej inteligencia sa nechce hlásiť k svojmu pôvodu. Len čo Róm vyštuduje, stane sa inžinierom alebo lekárom, je pre nás stratený a odcudzuje sa svojmu etniku. Česť výnimkám.
Nevolali vás ešte do politiky?
Ale čoby nie. Za bývalej vlády mi dokonca ponúkali miesto vládneho splnomocnenca, niekoľko strán ma chcelo za kandidáta s perspektívou poslaneckej činnosti. Mňa však politika nebaví. Kedysi som spoluzakladal ROI, po dvoch mesiacoch som však od toho zutekal. Som vyrobár.
Čo by ste poradili začínajúcemu rómskemu podnikateľovi vo vaše brandži?
Vydržať, vydržať a ešte raz vydržať. Rómom často chýba výdrž a sebadisciplína. To je dané mentalitou prírodných ľudí. Máme radšej voľnosť poľných vtákov. Najmä začiatky bývajú v podnikaní ťažké. My sme pred pätnástimi rokmi začínali traja a nemali sme sa ani kde prezliecť do montérok. O dva roky neskôr sme už zamestnávali asi sto ľudí a o ďalšie tri takmer štyristo.
Kde všade podniká vaša firma?
Predovšetkým v bardejovskom regióne. Máme tu tri rámové píly, mesačne produkujeme asi tisíc kubíkov reziva. Okrem toho vyrábame na objednávku unimobunky a rôzne stavebné prvky, napríklad dvere a okná. Produkciu vyvážame do Rakúska, Poľska a na Ukrajinu. V bývalej obuvníckej fabrike Jas máme jednu halu, kde vyrábame kabeláž do svietidiel automobilov. Stavebná časť firmy pôsobí v Slovinsku, Belgicku a najnovšie aj v Írsku. Naši ľudia tam pracujú na rekonštrukciách domov, v Slovinsku aj na stavbách mostov.
Donedávna ste boli aj v Česku.
Odtiaľ sme už odišli, vytlačili nás silnejší z tohto trhu. My sme však pružní a rýchlo hľadáme náhradné, ešte neobsadené trhy. Zatiaľ ich však nachádzame prevažne vonku, za hranicami, hoci našim pracovníkom by sme najradšej poskytli prácu doma, v tomto regióne. Cestovanie za prácou do sveta a dlhodobá odlúčenosť majú totiž aj nedobré vplyvy na rodiny zamestnancov. Mnohé sa, žiaľ, rozpadávajú.
Kedy sa to zmení?
Raz sa to zmení tak, že budeme prekvapení. Som presvedčený, že o rómskych pracovníkov sa budú raz slovenskí zamestnávatelia trhať. Až taký veľký bude nedostatok ľudí v stavebníctve alebo v niektorých službách. Neverím, že radšej budú dovážať pracovnú silu z moslimských krajín, alebo že dajú prednosť rumunským či bulharským Rómom. Našich slovenských predsa len poznajú lepšie. Možno až potom sa zvýši záujem o ich vzdelávanie a celkove povznesenie. Medzitým sa však stratí veľa drahocenného času.
Ing. Jozef Patkaň (56) je majiteľ firmy Obnova v Bardejove. Po skončení stavebnej priemyslovky absolvoval diaľkové štúdium Stavebnej fakulty SVŠT v Bratislave. Viedol mestský stavebný podnik, od roku 1992 sa dal na súkromné podnikanie. Má štyri deti.