Nedôvera k vede má hlboké korene
Nestačí zvýšiť výdavky na vedu a výskum, treba výrazne skrátiť čas od vzniku nového nápadu po jeho realizáciu v priemysle. V rozhovore pre Pravdu to tvrdí nositeľ čerstvého titulu Vedec roka Pavol Šajgalík z Ústavu anorganickej chémie SAV. Čítajte rozhovor... | |
Stále si myslíte, že raketoplán Challenger nemusel havarovať, keby mal doštičky z vášho keramického kompozitu?
To som povedal pred dvoma rokmi, keď tento materiál dostal Zlatú Inchebu a za svojimi slovami si, samozrejme, stojím. Náš kompozit má nielen výborné mechanické vlastnosti, ale pri svojom poškodení a vzniku prvých trhliniek zmení elektrický odpor vstavanej vodivej vrstvy. Tým ,„upozorní“, že ho treba vymeniť. Keby z tohto materiálu boli ochranné doštičky Challengeru, tak astronauti presne vedia, na čom sú.
Čo na váš vynález hovoria Američania?
Spolupracovali sme na tom s Japoncami, nie s Američanmi. S Japoncami máme na tento typ materiálu aj spoločný patent. Mimochodom, začne sa využívať v inej oblasti, ako je kozmický priemysel. Napríklad na sústružníckych nožoch. Predstavte si automatickú linku v nejakej automobilke, desať sústružníckych operácií za sebou a pri desiatej sa vám zrazu zlomí nôž. Je to tiež katastrofa, aj keď menšieho rozsahu. Znamená však zničenie výrobku a zastavenie linky. Náš keramický kompozit včas upozorní na blížiaci sa problém.
Hovorí sa o inteligentných materiáloch. Európa naďalej zaostáva za Japonskom a Spojenými štátmi v ich vývoji a najmä v priemyselnom využívaní. Čím to je?
Kým v Japonsku a USA trvá čas realizácie nového nápadu priemerne menej ako jeden rok, v Európe je to podstatne dlhšie. V lepšom prípade tri roky. Prirodzene, nie je Európa ako Európa. Aj pokiaľ ide o výskum a vývoj nových materiálov, vedie Nemecko, nasledované Francúzskom, Veľkou Britániou, Talianskom a Švajčiarskom.
Kde sa v týchto pretekoch nachádza Slovensko?
Slovensko zaostáva vo financovaní výskumu aj v dopyte priemyslu po jeho výsledkoch. Niet sa čomu čudovať. Nie tak dávno bývalý šéf jednej z kľúčových slovenských firiem povedal, že nie je odkázaná na produkty domáceho výskumu, lebo si ich môže kedykoľvek nakúpiť v zahraničí. Inými slovami – veda na Slovensku nie je potrebná.
Čo je na tom pravdy, že závody nadnárodných spoločností majú zákaz spolupracovať s domácim výskumom?
Do veľkej miery je to tak. Náš ústav podnikol niekoľko pokusov nadviazať spoluprácu s veľkými firmami, napríklad v automobilovom priemysle, všetky však stroskotali. Ich predstavitelia na naše ponuky zvyčajne odpovedajú slovami, že výskumnú základňu majú v materskej krajine a tá ich plne uspokojuje. Teraz vidíme šancu nakriatnuť na spoluprácu menšie firmy, dodávateľov týchto veľkých spoločností. S niektorými už rokujeme. Presviedčame ich, že iba napojením na domáci výskum sa dokážu presadiť na trhu vlastnými výrobkami s vyššou pridanou hodnotou aj potom, keď nadnárodné automobilové korporácie odídu za lacnejšou pracovnou silou ďalej na východ.
Už dávnejšie sa zasadzujete za vytvorenie Inštitútu pre výskum pokročilých materiálov, ktorý by bol dôstojným partnerom priemyslu. Čo s tým?
Takýto inštitút napokon vznikne, len sa bude volať technologický. Nedávno o tom rozhodlo vedenie akadémie vied. Prieskum totiž ukázal, že situácia dozrela pre takéto riešenie. Len v oblasti nanomateriálov a nanotechnológií pôsobí na Slovensku takmer 40 skupín, ktoré dlhodobo dosahujú výborné výsledky. Nájdeme ich na desiatich pracoviskách akadémie a jedenástich katedrách vysokých škôl. Technologický inštitút zoskupí okolo seba ústavy a ďalšie výskumné pracoviská materiálového výskumu. Predpokladá sa, že s podporou eurofondov získa najmodernejšie prístrojové vybavenie.
Ak sa chceme udržať v medzinárodnej súťaži, musíme za účasť v cudzích laboratóriách platiť svojím rozumom. To je tiež vaša myšlienka spred niekoľkých rokov. Zmenilo sa niečo odvtedy?
Ani nie, Slovensko predsa stagnuje v objeme finančných prostriedkov vynakladaných na vedu. Ide však o širší, celoeurópsky problém. Odlev vedeckých pracovníkov zo štátov Európskej únie do USA a v menšej miere aj do Japonska pokračuje. Štatistiky hovoria, že ustavične sa zvyšuje aj počet európskych študentov na vysokých školách v Spojených štátoch. Úspešnejší tam potom zostávajú na výskumných a vedeckých pracoviskách.
Čo sa dá v tejto situácii robiť?
Únia sa usiluje zvýšiť výdavky na vedu, Slovensko by ju malo nasledovať. Ale to nie je všetko. Žiada sa súčinnosť vedcov, „kapitánov“ priemyslu a politikov. Ich prvoradou úlohou je vytypovať oblasti výskumu, v ktorých slovenská veda môže preraziť, ovládnuť vrcholky toho-ktorého odboru. Priemyselní partneri by mali tieto výsledky výskumu vedieť zúročiť a politici ich úsilie podporiť. Predchádzajúca vláda si v júli 2005 predsavzala stanoviť priority vedeckej politiky. Žiaľ, zostalo len pri slovách.
Hovoríte o potrebe nájsť spoločnú reč s politikmi a priemyselníkmi. Čo tým myslíte?
Predovšetkým vzájomnú dôveru. Predstavitelia štátu niekedy len ťažko skrývajú podozrenie, že peniaze vyčlenené na výskum sa roztratia alebo pôjdu hore komínom. Nedôvera k vede má na Slovensku hlboké korene. Niektorí priemyselníci majú sklony nás komandovať. Ešte mám v živej pamäti slová predstaviteľa významného chemického podniku, ktorý na istom fóre vážne tvrdil, že aj akademická veda je povinná sa zaoberať predovšetkým problémami ich výroby. Lebo chemický priemysel ju živí, keďže sa významne podieľa na príjmoch štátneho rozpočtu. Takýto názor je, samozrejme, pomýlený. To neznamená, že nám nejde o zvýšenie konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky, naopak. Od základného výskumu však nemožno žiadať okamžité riešenie technologických porúch v konkrétnej výrobe.
Nechápu poslanie vedy?
Máme rozdielne jazyky, a to hovorím aj do vlastných radov. My vedci sa musíme naučiť hovoriť jednoduchšie a zrozumiteľnejšie, aby sme mohli presvedčiť partnerov. Z druhej strany však tiež musí byť úprimný záujem nás pochopiť. A nepristupovať k nám už vopred ako k exotickým bytostiam, ako k tým, čo sú možno na ozdobu, ale robia to, čo nikto nepotrebuje.
Súčasná vládna garnitúra vyzdvihuje vedu na piedestál, horlí za vedomostnú ekonomiku. Čo si o tom myslíte?
Áno, slovné spojenia znalostná či vedomostná ekonomika počuť dnes takmer tak často ako reklamu na prací prášok. Ale politika sa hodnotí podľa skutkov. Uvidíme, čo sa reálne zmení v spoločenskom postavení vedcov, v ich odmeňovaní a vybavení výskumných pracovísk. Ak štát chce mať znalostnú ekonomiku, musí finančne pomôcť firmám pri rýchlom zavádzaní nových výsledkov výskumu do praxe. A o tom sa u nás ešte ani nezačalo diskutovať. Mám na mysli otázku rizikového kapitálu. Pritom netreba znovu objavovať Ameriku. Japonsko a USA už majú prepracované systémy takejto podpory, ktoré umožňujú uchádzať sa o príspevok štátu na perspektívne vedecko-technické riešenia. Pôjde touto cestou aj Slovensko? To bude najlepší test na súlad slov a skutkov terajšej vlády.