Prochotský: Život stráca na cene
Už takmer 30 rokov je docent Augustín Prochotský chirurgom. Tvrdí, že túto prácu môžu na Slovensku vykonávať len fanatici a blázni. Tak slabo je platená. Napriek tomu jej zostava verný. Naposledy prekvapil 650-stránkovou knihou o rakovine hrubého čreva. Napísal ju úplne sám a má s ňou úspech. Vo štvrtok ju ocenila aj Nadácia Slovak Gold.
Hodiny zdanlivej nudy a minúty hrôzy – dá sa takto charakterizovať práca chirurga?
Áno, lebo po toľkých rokoch praxe je tam aj rutina. A tiež radosť, že sa práca darí. A hrôzu zažívate vtedy, keď napríklad operujete konečník a nabúrate žily pred krížovou kosťou. Iste, ak postupujete tak, ako sa správne má, nemali by ste s nimi prísť do styku. Stáva sa to však, lebo tumor môže prerastať, a začne také masívne krvácanie, že pacient môže zomrieť. Vtedy aj ako skúsený operatér zažijete stres. Alebo inokedy, keď chcete za každú cenu zachovať zvierač. Predstavte si, že sa to deje v panve, ide o úzky kostený priestor ohraničený jej skeletom, tam sa veľmi ťažko pohybuje.
Čo ak ten zvierač nezachránite?
Potom treba urobiť pacientovi vývod.
Vie si bežný smrteľník predstaviť podstatu chirurgovej práce?
Nie, a najmä elektronické médiá majú v tomto ohľade značné podlžnosti. Spravidla sa vyžívajú v tom, čo je zrejmé na prvý pohľad. Ako režeme, striháme, zašívame, kutreme sa v ľudských útrobách. Okrem týchto a podobných fyzických úkonov je to však predovšetkým duševná práca. Ľudia nevidia, čo sa odohráva v našich dušiach a srdciach. Keď máte komplikovaného pacienta, tak si s nim večer líhate a ráno vstávate. Vaša posledná aj prvá myšlienka patria jemu.
Aj vo vašej nemocnici visia na chodbách letáky vysvetľujúce príčiny štrajkovej pohotovosti lekárov. Pozná verejnosť podmienky vašej práce?
Myslím si, že nie. Po tridsiatich rokoch praxe môj základný mesačný plat je hlboko pod 1 000 eur. Môže mať človek s takýmto zárobkom primeranú vážnosť a tešiť sa úcte v spoločnosti, kde sú hlavnými hrdinami rôzne celebrity so státisícovými príjmami? Ešte profesor Černý hovoril, že v našich podmienkach robia chirurgiu len fanatici a blázni. To platí stále.
Keby prišlo k štrajku, zúčastnite sa na ňom?
Na predchádzajúcom som sa zúčastnil, do tohto však nepôjdem. Prečo? Lebo 15-percentné zvýšenie platu nezmení môj životný štandard. Považujem to za výsmech a za urážku.
Koľkých pacientov operujete ročne?
Priemerne okolo dvesto.
A nie sú to zrejme len jednoduché operácie. Ako ste si teda našli čas a energiu na napísanie knihy, ktorú zvykne pripravovať celý kolektív autorov?
Chirurgia je tímová práca a ja som chcel, aby knihu vytvoril kolektív. Preto som vytrvalo vyzýval kolegov gastroenteorológov, rádiológov, ale aj ďalších odborníkov, ktorí sa touto oblasťou medicíny zaoberajú, aby do knihy prispeli, spracovali jednotlivé kapitoly. Viacerí to aj prisľúbili, ale odovzdanie rukopisu neustále odkladali. Stratil som trpezlivosť a napísal som takmer všetko sám. Samozrejme, až po dôkladnom štúdiu a množstve konzultácií.
Ako dlho ste ju písali? A kedy?
Po nociach, pritom v mesiaci mám šesť služieb. Trvalo to dva a pol roka. Tú knihu bolo treba vydrieť. Po robote som si doma na hodinku zdriemol a potom sa dal do písania. Končil som nezriedka na úsvite, okolo štvrtej, keď už na kraji Petržalky, kde bývam, spievali vtáci. Hovoril som si: „Gusto, tebe asi šibe.“
Čo vás poháňalo?
Vákuum v našej odbornej literatúre. Rozvoj liečby rakoviny hrubého čreva a konečníka ide rýchlo dopredu, ale posledná slovenská monografia na túto tému vyšla pred dvadsiatimi rokmi. Medzitým sa objavili nové metódy diagnostiky aj liečby. Jednoducho, niekto to napísať musel.
Prípadov rakoviny hrubého čreva a konečníka u nás pribúda. Prečo?
Nielenže jej výskyt stúpa, ale Slovensko s Českom sa nachádzajú na popredných miestach vo svetových tabuľkách. Spôsobuje to viacero faktorov. Napríklad spôsob života. Ľudia majú podľa mňa málo pohybu. Ďalej nesprávny spôsob stravovania. Jeme priveľa červeného mäsa, čiže bravčového a hovädzieho. A, naopak, málo rýb. Konzumuje sa tiež málo vláknin, najmä ovocia a zeleniny. Negatívne vplýva fajčenie a predovšetkým konzumácia alkoholu.
Nie je vyšší výskyt rakoviny hrubého čreva aj dôsledkom starnutia populácie?
Určite je, lebo tento karcinóm je viazaný na vek, vo vyššom veku je väčšie riziko ochorenia. Väčšinou však ide o súhrn faktorov vrátane dedičnej predispozície. Podľa výskumov 15 až 20 percent týchto karcinómov vzniká jedincom s rodinnou záťažou.
V akej rodine ste vyrastali?
V slovenskej, kresťanskej a mnohodetnej. Mám piatich súrodencov. Chodil som na hodiny náboženstva aj som miništroval. Riaditeľka školy si zavolala môjho otca a dohovárala mu, že jeho deti sa tak nikdy nedostanú na vysokú, ale on na to nedbal.
Čím bol otec?
Právnikom s nezávislým a kritickým myslením aj v časoch, keď sa to nenosilo. V akcii B rodinu začiatkom 50. rokov vysťahovali z Bratislavy a ja som sa narodil v Pastovciach v okrese Levice. Otec, doktor práv, robil potom posunovača na železnici. Nezlomili ho však. Neskôr sme sa presťahovali do Kráľovej pri Senci, kde žili prastarí rodičia. Do Bratislavy sme sa vrátili až po roku 1968. Otec mi vždy kládol na srdce, aby som sa nasilu za ničím nepachtil, lebo čo mi pánboh na jednej strane akože nedopraje, tak na druhej strane mi desať ráz vráti. Tiež mi hovoril – čo sa nepáči tebe, nerob druhým. Podľa toho sa riadim a vediem svoje deti.
Mávate aj slabšie chvíľky, keď pochybujete o zmysle svojej práce?
Ale áno, naozaj však iba chvíľky. To vtedy, keď vidím, že ľudský život stráca cenu. Tu vynakladáme obrovské úsilie na jeho záchranu a vonku si ho ľudia nevážia. Hrdinom našich čias je človek mladý, zdravý, pekný a bohatý. Namýšľa si, že nič sa mu nemôže stáť. V živote je to však zariadené tak, že za všetko sa, bohužiaľ, platí.
Vráťme sa k rakovine hrubého čreva. Aká je dnes úspešnosť jej liečby?
Aj v takej vyspelej krajine, ako sú Spojené štáty, prežíva päť alebo viac rokov len asi polovica pacientov s týmto ochorením. Vo väčšine prípadov sa totiž karcinóm zisťuje v pokročilom štádiu. Východiskom je včasné odhalenie tohto druhu rakoviny. Štatistiky ukazujú, že ak sa použije agresívnejší spôsob skríningu, čiže vyhľadávania jedincov s väčšou pravdepodobnosťou výskytu tohto ochorenia, a modernejšia diagnostika, tak 5-ročné prežívanie sa dosahuje v 80 až 90 percentách prípadov.
Ste teda za pravidelné prehliadky a špeciálne testy?
Testy stolice na okultné krvácanie sa napriek určitým limitom odporúčajú vo všetkých vyspelých krajinách. Najefektívnejšia metóda včasného odhalenia karcinómu hrubého čreva je však kolonoskopia.
Väčšina ľudí sa však toho bojí…
Viem, pritom väčšina pacientov si nepamätá nejaké výraznejšie bolesti alebo iné problémy spojené s kolonoskopiou. Treba si tiež uvedomiť, že bez takejto zvýšenej preventívnej starostlivosti nemožno včas odstrániť polypy, ktoré sú vlastne prvým, ešte nezhubným štádiom ochorenia. Jeho dôkladné vyhľadávanie sa však využíva podstatne zriedkavejšie, ako je to pri iných malignitách, napríklad krčka maternice alebo prsníka.
Nie je rakovina hrubého čreva a konečníka výsadou mužov?
To je hlboký omyl. Aj pre ženy je to rovnako závažný medicínsky problém. V ich populácii ide tiež o tretí najčastejšie sa vyskytujúci nekožný druh rakoviny po karcinóme prsníka a pľúc
Spomenuli ste stomikov, ľudí žijúcich s vývodom. Na internete píšu o vás samé chválospevy.
Nuž, kedysi som zakladal ich prvý klub, čoskoro uplynie 20 rokov odvtedy, čo vznikol v Bratislave. Teraz je na Slovensku vyše 30 regionálnych klubov. Majú aj strešnú organizáciu SLOVILCO. Mojím cieľom bolo, aby pacienti so stómiou mali moderné zdravotné pomôcky, ktoré výrazne menia kvalitu ich života. Kedysi bol jedinou pomôckou takzvaný jánošíkovský opasok a igelitové vrecúška. Iba zopár vyvolených malo za bývalého režimu prístup k moderným pomôckam, ktoré sa dali získať takzvaným mimoriadnym dovozom. Dnes už to, našťastie, neplatí.
Vaša rýdzo odborná kniha o rakovine sa začína dosť nezvykle veršami básnika: „Načo sa ešte v tomto ringu umárať, načo si ešte páliť prsty…“
Nasledujú však ďalšie verše: „Otvorte oči a hľaďte na zázraky zeme, otvorte srdce, nech sa ďalej chveje, v pasátoch nekonečna.“ Vybral som si ako motto túto báseň Svetloslava Veigla, ktorý vyše 30 rokov pôsobil v Kráľovej pri Senci, kde som prežil krásne detstvo a vždy sa tam rád vraciam. Perly z úst Svetloslava mi vlievali silu, učili ma pokore a dávali mi nádej.
Doc. MUDr. Augustín Prochotský, CSc. (54) V roku 1977 skončil Lekársku fakultu UK v Bratislave. Odvtedy pracuje ako chirurg, do roku 1988 na Kramároch, potom na II. chirurgickej klinike LF UK a FNsP v Bratislave Má dve atestácie zo všeobecnej chirurgie a nadstavbovú atestáciu z cievnej chirurgie. V roku 1997 habilitoval na docenta chirurgie. Absolvoval študijné pobyty na prestížnych pracoviskách vo svete – v Londýne (St. Mark´s Hospital), Toronte (St. Joseph Hospital) a Pittsburghu (Presbyterian Hospital). Je členom viacerých domácich a zahraničných odborných spoločnosti. Zaviedol do klinickej praxe intraoperačnú transluminálnu angioplastiku. Podieľal sa na založení klubov stomikov a ich organizácie SLOVILCO. Vo vydavateľstve Litera Medica vyšla vlani Prochotského kniha Karcinóm hrubého čreva a konečníka.