Komentár: Samostatne spoločne
Pätnásť rokov samostatného dospievania a dozrievania majú za sebou Česká a Slovenská republika. Občania oboch štátov sa počas tohto obdobia museli učiť niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Veď aj k rozdeleniu federácie prispelo rozhodnutie voličov. Hoci nehlasovali v referende, vo voľbách v roku 1992 dali svoj hlas politikom, ktorí síce nehovorili otvorene o osamostatnení, dalo sa však predpokladať, že nedokážu dospieť k nijakej inej dohode ako k dohode o rozchode.
Pre slovenských občanov bolo dôležitou skúsenosťou obdobie Mečiarovej vlády v rokoch 1994 až 1998, keď sa pred krajinou zabuchli dvere do medzinárodných spoločenstiev. Českej spoločnosti možno priniesla rozčarovanie opozičná zmluva, v rámci ktorej si dve silné strany, vládni socialisti a opozičná ODS, rozdelili vplyv v štáte. Možno práve s takýmto pocitom dnes zápasia občania ČR aj SR – s pocitom, že majú na veci verejné nedostatočný vplyv, že všetko riadia politici, resp. za nimi stojace záujmové skupiny. A že hlas občana má čoraz menšiu váhu.
Obe republiky majú i svoje vlastné problémy. Slováci napríklad neustále hľadanie rovnováhy vo vzťahu s maďarskou menšinou (aj vo vzťahu k susednému Maďarsku, ktoré takisto prechádza zložitým politickým vývojom). Väčšina slovenských občanov nemá dôvod na spokojnosť so svojou životnou úrovňou, najmä v porovnaní s vyššími českými mzdami a nižšími cenami potravín. A napokon nemožno poprieť, že česká spoločnosť je kultúrnejšia, čo takisto ovplyvňuje kvalitu života občanov.
Podstatné však je, že obe republiky pevne zakotvili v NATO a v Európskej únii. Vďaka tomu mohli vstúpiť do schengenského priestoru a zrušiť tak hranicu, ktorú medzi sebou pred pätnástimi rokmi vybudovali. A vďaka tomu budú mať v krátkom čase opäť spoločnú menu. Po pätnástich rokoch tak začína ešte viac ako dosiaľ platiť, že ak sa aj Česká a Slovenská republika vydali na samostatné cesty, v skutočnosti ich osud ostáva spoločný.