Komentár: Pomýlené predstavy
Dokonalá súhra medzi premiérom a prezidentom je na Slovensku novinkou. Mečiar mal ako premiér spory s prezidentom Kováčom, Dzurinda zasa so Schusterom. Súčasný predseda vlády Fico sa však na podporu prezidenta Gašparoviča môže spoľahnúť. Ak dá bez obalu najavo, že by koalícia mala rada vplyv vo verejnoprávnom rozhlase a v televízii, nadstranícky a nezávislý Gašparovič ani náhodou nepovie, že takáto snaha je neprijateľná.
Práve naopak, poponáhľa sa s vyjadrením, že by vládni politici naozaj mali mať „svoje" médiá. Teda médiá, v ktorých by mohli nerušene hovoriť o svojich plánoch a predstavách bez toho, aby im to kazili kritické a nesúhlasné postoje.
Nepochopenie prezrádza už Gašparovičov názor, že novinári vyhľadávajú zlé veci. Áno, novinári píšu o zlých veciach, napríklad o prípade, keď policajt prinútil ženu k sexu. A pritom by mohli dennodenne písať o policajtoch, ktorí nikoho neznásilnili. A o politikoch, ktorí nezneužívajú svoju moc, neobohacujú sa, sú čestní a poctivo pracujú. Veď takéto médiá tu pred novembrom 89 aj boli.
Ibaže novinári majú v náplni práce upozorňovať na problémy. Niektorí aj za cenu vlastného ohrozenia odhaľujú praktiky podsvetia. Iní s nasadením života chodia do oblastí postihnutých vojnou.
Dokonca aj diktátori a násilníci si dávajú aspoň trochu pozor, ak vedia, že sa na nich díva siedma veľmoc – a prostredníctvom nej aj verejnosť. Podobne je to aj v mierových a demokratických podmienkach. Ak sa verejný činiteľ ocitne na šikmej ploche, aspoň trochu ho môže strašiť predstava, že jeho prečiny môžu vďaka novinárom „prasknúť“.
Práve verejná kontrola je totiž hlavným poslaním médií. A treba sa mať na pozore, ak politici posmelení svojou obľúbenosťou na tento zásadný princíp útočia a majú problém sa s ním zmieriť. Aj keď na druhej strane sa mnohí občania musia zmieriť s tým, že im vládnu ústavní činitelia – jánošíkovci s pomýlenými predstavami o moci a fungovaní spoločnosti.