Máte zdravotný problém? Zbohom
"A prečo ste nenapísali do životopisu, že ste zdravotne postihnutý?" Aj s takouto reakciou sa už František Puk stretol, keď prišiel na pohovor s nádejným budúcim zamestnávateľom. Hoci o jeho prax a skúsenosti dovtedy firma mala veľký záujem, rozmyslela si to pri osobnom stretnutí. Lebo zistila, že pán Puk je síce mladý a šikovný, ale... hendikepovaný.
Stopy na ňom zanechala detská mozgová obrna. Nie veľmi viditeľné, ale predsa. Odkázaný na invalidný vozík však nie je, stará sa o seba sám. Jeho najviditeľnejším nedostatkom je, že pomaly a kostrbato píše a pomalšie chodí. Skončil gymnázium, počas nadstavbového štúdia sa naučil programovať a trinásť rokov pracoval ako správca počítačovej siete v jednej novozámockej firme. Vo voľnom čase opravuje počítače svojim známym.
„Od konca minulého roka som prešiel dvadsiatimi konkurzmi a ani na jednom som neuspel. Nehovorím, že každý zamestnávateľ ma musí zamestnať. Je to na jeho vôli. Keď sa vám však stane desať, pätnásť ráz, že sa už so zamestnávateľom dohodnete na konkrétnych veciach ohľadom nástupu do práce, a odrazu sa jeho rétorika o 180 stupňov zmení, keď zistí, že máte zdravotné postihnutie, to je… Málokto tomu uverí, to treba zažiť,“ približuje svoje problémy s hľadaním práce tridsaťštyriročný mladý muž z Nových Zámkov. Naučil sa, že sa mu do životopisu neoplatí písať, že je hendikepovaný. Na listy, kde to priznal, totiž takmer nikdy nedostal odpoveď.
O prácu prišiel koncom roka 2006, ako hovorí „pre biznis“. „Natlačila sa tam súkromná firma, ktorá moju prácu robí externe za oveľa väčšie peniaze,“ tvrdí. Zo začiatku si nemyslel, že by mal problém opäť sa zamestnať. „Nebral som to tragicky, myslel som si, že predsa jedna firma nie je pupok sveta a ja niečo viem robiť, niečo si nájdem. Už som však stratil ilúzie. V Samsungu Galanta mi napríklad povedali, že mám dobré skúsenosti, ale slabú angličtinu. Keď sa v nej zlepším, mám vraj prísť znova. Tak som sa dal na štúdium, za rok a pol som sa dostal v angličtine na úroveň mierne pokročilý a hlásil som sa o prácu opäť. Bohužiaľ už nemali záujem,“ hovorí.
Podobne dopadol aj keď sa uchádzal o prácu v personálnej firme v Nitre, ktorá hľadala ľudí pre Sony. „Odmietli ma. Odôvodnili to tým, že som vraj v predošlej robote spravoval malé množstvo počítačov a že tu by som ich musel spravovať viac. Nato som sa opýtal, či by som bol na to sám. Priznali, že nie, že by sme boli štyria. Tak potom aký mali problém? V predošlej práci som sám zvládal dvadsať počítačov,“ dodáva.
Angličtine sa aktívne venuje dodnes, chodí do jazykovej školy. Našiel si aj kamaráta Angličana, s ktorým komunikuje v jeho rodnej reči. Priznáva, že nie je expert, ale stále sa zlepšuje. Zatiaľ sa mu podarilo nájsť si prácu len na dohodu – firma ho zavolá iba vtedy, keď treba vyriešiť nejaký problém. „Je to za tritisíc korún v hrubom. Inak doma opravujem počítače,“ spresňuje. Celý zvyšok voľného času mu zaberá hľadanie si poriadnej práce cez internet. Pre ňu je ochotný ísť aj do Bratislavy, dochádzal by za ňou aj do Nitry či iných miest – má vlastné auto a najazdených dvestotisíc kilometrov.
Doma sa cíti nevyužitý, len tak poberať invalidný dôchodok nechce. Lenže ani predstava manuálnej roboty, pri ktorej by nevyužil svoje vzdelanie a prax, sa mu nepozdáva. „Napríklad Osram Nové Zámky má chránenú dielňu, ale tam treba manuálne pracovať. Ja po prvé nemám takú zručnosť, a po druhé, načo som potom študoval?“ pýta sa pán Puk.
Triezvo pripúšťa, že je o niečo pomalší ako zdraví ľudia, ale nie zas o toľko, aby nemohol robiť rovnakú prácu ako oni. Skúsenosti ľudí so zdravotným postihnutím sú podľa neho také, že majú na konkurze šancu uspieť jedine vtedy, ak o miesto nemá záujem nijaký zdravý človek.
„Legislatíva nestimuluje zamestnávateľov, aby zobrali do práce postihnutých. Aj vy, keby ste mali firmu a robili by ste konkurz, na ktorý by vám prišlo päť ľudí, z toho jeden hendikepovaný, čo by vás motivovalo, aby ste dali prácu práve jemu? Nič. Veľké nič. Ani keby bol rovnako schopný ako tí zdraví,“ tvrdí.
Ani novela zákona o službách zamestnanosti, ktorá začne platiť od mája, podľa neho situáciu nezlepší. Poplatok pre zamestnávateľov, ktorí nemajú hendikepovaných zamestnancov, je podľa neho stále nízky. Preto keď neuspel so svojimi pripomienkami na ministerstve práce, rozhodol sa pre petíciu.
Zbiera podpisy na to, aby bol zamestnávateľ povinný zaplatiť za každého hendikepovaného, ktorého mal zamestnať a nezamestnal, až dvanásťnásobok minimálnej mzdy. Teda okolo stotisíc korún ročne. Dnes je to len okolo 25-tisíc. „Mám známych, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie a nevedia si nájsť prácu len zato, že sú postihnutí. Treba s tým konečne niečo robiť,“ uzatvára František Puk.