Dubčeka chceli poslať do Ghany
Najtvrdší úder reformným silám. Týmito slovami označujú niektorí historici výsledky zasadnutia Ústredného výboru KSČ pred 40 rokmi. Ďalší hovoria o definitívnom konci Pražskej jari. Na ulici sa ocitol jej symbol - Alexander Dubček. Biele bolo zrazu čierne a naopak. Okupácia sa stala internacionálnou pomocou a odpor proti nej - zradou.
Širšie vedenie štátostrany sa zišlo v Prahe 25. septembra 1969. Priebeh zasadnutia predurčili závery politbyra, ktoré rokovalo dva dni predtým a kde mal hlavné slovo Gustáv Husák. Dubčeka tam nepozvali, hoci ho zbavovali predsedníctva vo federálnom parlamente, ktorý viedol iba päť mesiacov. Ortieľ si mal vypočuť na pléne ústredného výboru, kde zároveň dostal ešte poslednú príležitosť podať sebakritiku.
„Za to – ako som sa neskôr dozvedel – boli ochotní odmeniť ma nejakou malou sinekúrou – azda úradom primátora Bratislavy,“ spomínal Dubček oveľa neskôr.
Takúto sebakritiku urobil ďalší z „mužov Januára“, predseda federálnej vlády Oldřich Černík. Za odmenu si mohol posedieť v premiérskom kresle o niekoľko mesiacov dlhšie.
Dubček na pléne vystúpil a bola to jeho labutia pieseň. Nič neoľutoval, naopak, obhajoval svoje činy od októbra 1967 a princípy obrodného procesu. . „Ak zídete z tejto cesty, ohrozíte socializmus v jeho podstate,“ povedal a odišiel z rokovacej sály ešte pred skončením zasadnutia. Vzápätí poslal z Bratislavy list, kde oznámil, že sa vzdáva členstva v ústrednom výbore.
V Afrike by sa stratil
V septembri 1969 padali hlavy reformných komunistov a Husákovo vedenie horúčkovito rušilo rozhodnutia dubčekovcov z predminulej jari a leta. Zgustlo si najmä na nočnom uznesení z 21. augusta proti vstupu cudzích vojsk. Označilo ho za politicky úplne chybné a neplatné. A takzvaný vysočiansky zjazd vyhlásilo za nelegálny.
Prvý raz sa otvorene povedalo aj o výmene straníckych legitimácií a o tom, že nové preukazy dostanú len tí, čo si to zaslúžia. Nešlo by o nič strašné, keby odobratie červenej knižky vtedy neznamenalo koniec pracovnej kariéry.
„Týmito ťahmi sa otvorili stavidlá čistkám a masovému prenasledovaniu,“ poznačil si Dubček. Mal vtedy iba 48 rokov a zrazu zostal bez práce. O pár týždňov si ho pozval na sekretariát Vasil Biľak. Kedysi mali k sebe blízko, vtedy ešte oslovoval Dubčeka familiárne Sašenka.
Teraz stáli na opačných stranách barikády. Dubček – ako stelesnenie „nepriateľa v strane“ a Biľak ako Husákov zástupca pre zahraničné vzťahy. Navrhol mu miesto veľvyslanca v Ghane. „Bol by som menej prekvapený, keby sa rozhodli dať mi na starosť slepačiu farmu,“ spomínal Dubček.
„Normalizátori sa potrebovali Dubčeka zbaviť a poslať ho kdekoľvek, no dostatočne ďaleko,“ myslí si blízky Dubčekov spolupracovník a priateľ Ivan Laluha. „Dúfali, že sa potom už do vlasti nevráti, čo by umožnilo vyhlásiť ho za vlastizradcu a zapredanca.“
Dubček ponuku odmietol, ale tým sa to neskončilo.
Väzňom na slobode
Podľa najnovších archívnych materiálov, ktoré zverejnil Ústav pamäti národa, Dubček bol už v tom čase najsledovanejšou osobou. Išla po ňom Hlavná správa ŠtB v Bratislave, ktorá vznikla v marci 1969. Potvrdilo sa to, čo už dávnejšie predpokladal historik Michal Barnovský: „Štátna bezpečnosť nespustila Dubčeka z očí. Stal sa fakticky väzňom na slobode.“
Odpočúvali ho doma, a tak mali dokonalý prehľad o tom, ako na najnovší vývoj reaguje on i celá rodina. Manželka Anna bola chorá a ustavičné útoky v médiách, ktoré už kontrolovali normalizátori, jej zdraviu neprospievali. „Okrem toho chcela chrániť rodinu a v práci diplomata videla možnosť úniku z ťaživej situácie,“ vysvetľuje Laluha.
Dubček však tušil, že ide o pascu. Ale keď prišla ďalšia ponuka, miesto veľvyslanca v tureckej Ankare, prijal ju. O pol roka bol späť, medzitým ho totiž doma vylúčili zo strany a označili za prapríčinu všetkého zla. „Poučenie z krízového vývoja“ mu spočítalo: protistranícke postoje, frakčnú činnosť, previnenia proti internacionálnym záväzkom.
Predpokladali, že odíde do emigrácie, útočisko mu ponúkal Olof Palme i ďalší predstavitelia sociálnej demokracie v západnej Európe, Dubček sa však vrátil domov. „Vravel, že oveľa radšej bude trpieť s tými, ktorí podporili jeho politiku v šesťdesiatom ôsmom, ako lebediť si niekde vo vile na brehu Ženevského jazera,“ spomína Laluha.
Potom takmer dvadsať rokov žil vo vnútornom exile, až do dôchodku pracoval v lesnom závode, každý jeho krok sledovala osobitná jednotka ŠtB. Málokto nabral odvahu priblížiť sa k nemu, a to aj spomedzi odporcov normalizácie. „Ak sa oslobodzujúci pokus skončí neúspechom a má za následok tuhší útlak ako predtým, vybíja sa horkosť z porážky na protagonistoch tohto pokusu,“ postrehol spisovateľ Eduard Goldstücker, známy z diskusií počas Pražskej jari.